Pred 4 rokmi som skončil na vozíčku v nemocnici, na neurológii na Mickiewiczovej ulici v Bratislave. Zo zdravej stravy, ktorá po necelých 2 rokoch intenzívneho životného štýlu spôsobila môj kolaps po všetkých stránkach – po fyzickej, psychickej aj emocionálnej. Nebyť toho, tak by som dnes nemohol písať tento príbeh. A nevyšiel by som na najvyššiu horu západnej Európy – Mont Blanc. Celý príbeh začal obrovským varovaním pre tých, ktorí čo i len pomýšľajú o zdravej strave. A začal úplne novú kapitolu v mojom živote.
Zdravá strava je mýtus, hraničiaci s podvodom. Už som sa tomu venoval v staršom článku, takže ak ste ho ešte nečítali, tak si ho prečítajte a pochopíte. V mojom prípade som sa dal nachytať na zdravý životný štýl a podobné nezmysly niekedy začiatkom roka 2014. V tej dobe som viedol veľmi intenzívny život, keď som pracoval a žil aj 20 hodín denne, robil všetko naplno, a nemal som absolútne žiaden dôvod robiť niečo zdravo. Chorý som nebýval takmer vôbec, a ani som nemal žiadne zdravotné problémy.
Ako to začalo
Všetko to však začalo tým, že sa okolo mňa začali zhromažďovať ľudia, ktorí boli šokovaní pekelným spôsobom života, ktorý som praktikoval – pil som Red Bull! To je ten nápoj, ktorý akože spôsobuje rakovinu mozgu a infarkt ešte skôr, ako sa dotknete perami plechovky. A to bol neodpustiteľný hriech. Preto sa indivíduá okolo mňa začali strachovať o moje zdravie – napriek tomu, že sami mali kopec zdravotných problémov – a začali ma presviedčať o tom, že keď s tým neprestanem, tak zomriem. Lebo. Logika v tom nebola. Ale keď takých ľudí nepošlete čím skôr do prdele, tak sa na vás prejaví to, čo na každom – 100x opakovaná lož je pravda. Vaše podvedomie uverí každej veci, ktorú mu dostatočne veľakrát zopakujete. A spraví si z toho svoju realitu. Ktorá vás v tomto prípade dostane na samé dno.
A tak som sa teda nechal presvedčiť aj ja, pretože som sa začal strachovať o svoje zdravie. Aj keď všetko fungovalo ako malo, ale podvedomie je silnejšie ako logika. A tak som začal postupne vyraďovať veci zo svojho jedálnička. Najprv som odstránil najväčšieho Satana v dejinách – energeťáky. Po pár týždňoch sa pridala únava, a začal som teda hľadať na “zdravých” blogoch, čo je jej problémom. Pretože medicína takéto veci nerieši. Tam som sa postupne dočítal rôzne divoké teórie, podporené podvodnými “vedeckými” dôkazmi – čiže štúdiami – že toto je tá pravá cesta.
Prestal som jesť veci
Na základe nich a podobných úchylných ideológií, ako napr. vegánstvo, som začal vysadzovať ďalšie a ďalšie veci zo svojho jedálnička – mäso, mliečne výrobky, múku, cukry, a podobne. A začal jesť kopec ovocia a zeleniny, a kadejaké zázračné superfoods, bio raw vegan turbo makro. Ktoré spravili jediný zázrak – pravidelne vysávali moju peňaženku, a rozhodili moje telo ešte viac. Pretože už vysadzovanie vecí z mojej stravy spôsobovalo nedostatok živín v mojom tele, čo sa navonok prejavovalo čoraz väčšou únavou, kazením zubov, častými chorobami podobnými chrípke, a podobne. A samozrejme som ako každý moderný človek začal užívať postupne hromadu výživových doplnkov. Veď predsa v tej strave dnes akože nič nie je, že?
A potom to prišlo
Celé to vyvrcholilo tým, keď som celý mesiac cestoval krížom cez celú Sibír, od západu na východ. Častokrát aj 2 dni bez spánku. Tri dni pred koncom som si spravil vo vlaku paštékový chlieb s paradajkami (napriek tomu, že som také veci už dávno nejedol), a poriadne sa z neho najedol. To ma ani nie do hodiny zložilo s príznakmi mŕtvice, aj keď som ju samozrejme nemal. Nasledujúce dni som však nevedel prejsť na vlastných nohách ani 50 metrov, so silnými bolesťami hlavy a potením, nevoľnosťou, točením hlavy, brnením v končatinách a hrudníku, a ďalšími zvláštnymi stavmi.
Najprv som išiel do ruskej nemocnice, a potom po strastiplnej ceste domov som každý deň poctil svojou návštevou niektorú bratislavskú pohotovosť. Všetci mi však nenašli absolútne nič – krv som mal tak ideálnu, že lekári takú nikdy v živote nevideli. Napriek tomu som však bol bledý ako stena, a po týždni som už ani nevedel poriadne sedieť ani na stoličke. Nakoniec sa nado mnou zľutovali na pohotovosti na Mickiewiczovej ulici v BA, a zobrali ma na neurologické oddelenie. Na vozíčku. Pretože som už nevedel bez pomoci ani vstať zo stoličky.
Vykonali mi vyšetrenia ako CT, odber tekutiny z miechy, test vodivosti nervov a pod.. Všetko negatívne. Len pacient bol stále nevládny. Tak teda začali do mňa postupne dávať infúzie, a skúšali, čo to spraví. Povedali mi otvorene, že absolútne netušia, čo mi je, ale že budú skúšať všetko, ako len najlepšie vedia. Za čo si ich doteraz neskutočne vážim. Po pár dňoch niektoré z infúzií začali zaberať. A po pár ďalších dňoch ma mohli prepustiť – postavili ma na nohy, a vedel som sám bez pomoci prejsť celú nemocničnú chodbu niekoľkokrát. Za cenu toho, že som počas toho týždňa schudol asi o 12-13 kg, z mojich vyše 70 kg. Primár skonštatoval, že mladík mal diagnózu – absolútna vyčerpanosť. A že nebol vôbec prvý, akého tam v poslednom čase kriesili. A ja som bol rád, že už aspoň môžem ísť domov.
Moja cesta von
Nasledovali však ďalšie 3 strastiplné roky, kým sa mi podarilo dostať sa z dôsledkov zdravej stravy. Najprv bolo potrebné pochopiť to, že som robil blbosti, aj keď som to mal všetko siahodlho naštudované – a prestať so zdravou stravou, ktorá nikdy ani neexistovala. Na to som došiel úplnou náhodou, asi mesiac po prepustení z nemocnice, na jednom z mojich školení. Keď mi totižto jeden z účastníkov školenia povedal, že za posledných niekoľko minút som už niekoľkokrát zmenil farbu, tak som vedel, že niečo nie je v poriadku.
A napadla ma kacírska myšlienka – keď teda zdravá strava nefungovala, tak skúsim opak – a dám si ten najchemickejší majonézový šalát, ktorý nájdem v obchode. Kúpil som si teda v najbližšej Bille najchemickejší šalát, aký som tam našiel – s 37 éčkami. A dal som si ho spolu obyčajnými rožkami z tej zlej zlej bielej múky, ktorá spôsobuje zemetrasenia v Karibiku a globálny úhyn kosatiek dravých. Však čo ma nezabije, to ma posilní.
A tak sa aj stalo. V priebehu krátkeho času som sa začal cítiť oveľa lepšie, a najmä – celé poobedie som nezmenil farbu! Tento prípad vo mne niečo zlomil, a vďaka nemu som postupne úplne prestal so zdravou stravou. A týmto opäť ďakujem brnenskej Bille za chemický zázrak, ktorý ma časom postavil na nohy.
Tri roky cesty von
Trvalo však ďalšie 3 roky, kým som sa z toho úplne dostal. Prvý rok bol úplne najťažší, pretože telo si odvyklo od trávenia normálnej stravy. A ak som aj chcel začať jesť mäso či syry, tak po jedle na mňa prichádzala nesmierna únava, chrachlil som ako posledný alkoholik, a modlil som sa, aby to už konečne prestalo. Postupne som sa musel prispôsobovať na všetku našu stravu, tak ako som o tom písal v tomto článku. Po necelom roku som potom aspoň mohol normálne jesť.
Po ďalších 2 rokoch sa mi už podarilo prekonať aj ostatné príznaky, ako brnenie na hrudníku či v končatinách, náhodné bolesti v tele či búšenie srdca, závraty a podobne. A konečne som mohol cvičiť. Dva roky po nemocnici som však nevedel v posilňovni zdvihnúť poriadne ani prázdnu tyčku nad seba. O rok na to – v lete 2018 – som však už vedel zdvihnúť do série aspoň svoju vlastnú hmotnosť. A najmä sa mi podarilo pribrať naspäť aspoň na 70 kg. Bol som z toho konečne von. A ako vďaku za to som začal písať tento blog.
Idem na Mont Blanc
V decembri 2018 som dostal myšlienku, že vyleziem na najvyššiu horu západnej Európy – Mont Blanc, vysokú 4 810 metrov. Už ani sám neviem poriadne prečo, ale také sú zvyčajne všetky dobré nápady v živote. Možno to malo korene v tom, že môj starší brat bol v mladosti horolezcom. A cez nejakú horolezeckú cestu vyliezol tiež na Mont Blanc. Problém však bol v tom, že na Mont Blancu máte stále sneh. A iba 60% kyslíka. Čo znamená, že musíte vedieť liezť v zimných horách. A mať sakra dobrú kondičku, aby ste to vôbec vyliezli. A nedostali výškovú chorobu či iné, smrteľne nebezpečné stavy.
Ja som však v zimných horách nikdy neliezol, moja kondička bola maximálne tak priemerná, a v živote som bol vždy skôr športové drevo. A ľudí, čo idú v zime do hôr, som považoval za blbcov, ktorí sa chcú zabiť. Aj keď zimné hory sú paradoxne bezpečnejšie. Kto nevyskúša, ten nevie.
Tak som začal teda trénovať. Hardcore horolezecký tréning. Po vyše 4 mesiacoch námahy a extrémnej bolesti som sa dostal na výkony, ktoré by ma nenapadli ani vo sne. Koncom januára tohto roka som nevedel zabehnúť ani 500 metrov dole kopcom. V polovici mája som už behal 2x týždenne 20 kilometrov do kopca, 2x týždenne nosil 15-kilový batoh po lese, chodil do posilňovne, a občas ešte k tomu spravil aj desiatky kilometrov na bicykli. Telo si postupne navyklo, kolená prestali bolieť aj pri prudkom behu dole kopcom, a ja som mal kondičku ako z vesmírneho sci-fi.
Vyliezol som na Mont Blanc
Keď som potom liezol začiatkom júla na Mont Blanc, tak som v posledný deň nielenže vyliezol posledných 1800 výškových metrov bez sebemenších problémov, ale počas výstupu sme so sprievodcom predbiehali po ceste všetkých ostatných. Na vrchol som vyšiel absolútne bez únavy, a cestou dole sme bežali ľahkým poklusom. Len tak zo srandy, nech sa nevlečieme naspäť 🙂 Ostatní okolo sa vliekli s vyplazeným jazykom a pozerali na nás, čo to tam behá za šialencov z iného sveta. A nám to bolo jedno, užívali sme si to. Teda až do momentu tesne po príchode na chatu, keď si to odniesli moje nechty na palcoch na nohách. Lebo horolezecké boty – podobne ako lyžiarky – nie sú zrovna určené na beh. Koniec koncov, keby mi niekto pred rokom povedal, že nielenže vystúpim na Mont Blanc, ale ho aj zbehnem naspäť, tak by som ho poslal na vyšetrenie na pezinskú Cajlu.
Mont Blanc však nie je koniec. Odvtedy leziem už aj na vyššie hory. Pretože takú kondičku treba využiť a zistiť, kam až siahajú moje limity. A aby som mohol demonštrovať, že sa nielenže viete dostať z osídiel zdravej stravy, vegánstva či iných pochybných ideológií, ale aj objaviť v sebe oveľa viac, ako ste si mysleli, že dokážete. Mont Blanc preto zostane vo mne ako symbol toho, že sa zo sračiek viete nielen vyhrabať, ale sa aj potom dostať na vrchol. Kde zistíte, že váš skutočný vrchol je niekde ešte oveľa, oveľa vyššie. A najmä – že k tomu nepotrebujete žiadnu špeciálnu, a dokonca ani zdravú stravu. Ale že na to stačí naša obyčajná slovenská strava. Pretože nie je absolútne žiaden dôvod jesť hocičo iné.
Bude kniha
O tomto určite ešte napíšem knihu, kde zosumarizujem a zmetodologizujem všetko, čo sa mi pri tom podarilo naučiť. Možno už tento rok. Najmä preto, aby sa ľudia podobne ako ja vedeli vyhrabať zo zdravej stravy. A mohli naplno začať žiť svoj život. V mojom živote to zmenilo mnohé veci. A išlo to ďaleko nad rámec športu a stravy. Nebyť toho, že sa zosypem, by som dnes ani neprišiel na to, čoho som schopný. Všetko zlé je totižto na niečo dobré. Na blogu by sa však všetky tie informácie stratili. A kniha má predsa len svoje čaro, kde to môžete celé pekne zosumarizovať do metodiky.
Aktualizácia 19. 3. 2021: Kniha je už vonku, a dá sa objednať na tejto stránke.