Každý športovec dnes stone, ako musí zháňať sponzorov, pretože bez toho ani nemôže pohnúť prstom. Na rozdiel od svojich kolegov spred 50 rokov, ktorí dávali podobné výkony, a na všetko si museli zarobiť sami. Dnes je však iná doba, a pomaly už nikto ani nesadne na bicykel bez sponzorov. Potrebujú ich ale športovci naozaj?
V skratke – nepotrebujú. Hľadanie sponzorov ešte predtým, než niečo spravím, je bohapusté žobranie. Môže to byť aj majster sveta, oblečený v najdrahšom športovom oblečení, ale keď nevie bez sponzorov športovať, tak je jednoducho žobrák. Pretože drvivá väčšina športov ide dnes robiť úplne zadarmo, alebo za pár eur. A ak už niekto chce robiť luxusné športy ako golf či pretekanie vo Formule 1, tak na to jednoducho musí mať. Žobranie je však pohodlnejšie, a z cudzieho krv netečie, takže dnešní kvázi športovci volia radšej túto cestu.
Na vrchol sa dá dostať aj bez sponzorov
Profesionálny šport sa však dá robiť aj bez sponzorov. Ako príklad si zoberte Arnolda Schwarzeneggera. Svoju kariéru začínal v 60-tych rokoch minulého storočia. Pochádzal z chudobnej rakúskej rodiny, a do USA došiel ako imigrant bez peňazí. Cvičil v úplne bežnej telocvični, kde boli úplne bežné, špinavé a ošúchané činky a kotúče. Celý deň bol v práci, niekedy aj v dvoch, lebo si musel zarobiť na seba aj na svoj šport. Do posilňovne sa dostal až večer o 20-tej hodine. Tam si odcvičil 2 hodiny, a potom, o 22-hej, pokračoval ďalšie 2 hodiny na kurze herectva. Až do polnoci. Na ďalší deň ráno o 6-tej vstal a celý rituál začal odznova.
Napriek tomu, že nemal jediného sponzora, tak sa dostal na úplný vrchol. Najprv v kulturistike, potom v Hollywoode. Stala sa z neho taká legenda, že ľudia odvtedy začali masovo cvičiť v posilňovniach. Dovtedy to bola okrajová záležitosť. A aj keď odvtedy už vyrástli tisíce kulturistov, ktorí boli väčší, silnejší a škaredší, tak nikto svojou slávou neprerástol Arnolda. Jeho plagát visí snáď v každej posilňovni na svete. A okrem iného je dlhodobo najbohatším kulturistom všetkých čias, s majetkom v stovkách miliónov dolárov. Na vrchol sa však dostal čisto len so svojimi peniazmi.
Domáci príklad bez sponzorov
Podobné príklady ale máme aj u nás doma. Mojim osobným favoritom je Jaromír Jágr. Jeho tréningové videá si môžete pozrieť na Youtube. Napriek tomu, že je jednoznačne najlepším hokejistom v celej histórii Česko-slovenska, a zároveň jeden z najlepších na svete, tak sám je odporcom sponzorov pre športovcov. Pretože aj on sám začínal z ničoho, a doteraz trénuje s minimom. Jeho tréning na zimnom štadióne je zvyčajne taký, že má na sebe oblečené staré veci, a aby to bolo ťažšie, tak má na sebe špeciálne vyrobenú vestu so závažím.
Nemá ju však špeciálne vyrobenú u Armaniho, ale si ju vyrobil sám. Z obyčajnej látky a tuším olovených záťaží. Za pár korún. Žiadne funkčné prádlo, žiadne špeciálne športové vybavenie. Iba obyčajné oblečenie, korčule, hokejka a kopec driny. A sám ide príkladom, že sa to dá. A hovorí športovcom, že trénovať a byť dobrý ide aj bez peňazí.
Sú sponzori zlí?
Sú ale sponzori zlí? Ak slúžia ako výhovorka pre sedenie na riti, tak áno. To ale nie je problém sponzorov, ale toho kvázi športovca, ktorý len stone a bez koruny ani nepohne riťou. V ostatných prípadoch však sponzori nie sú zlí. Najmä ak plnia doplnkovú úlohu, a nenútia športovca do toho, aby sa zodral nejakým extrémnym, hazardným výkonom. Ak vám totižto niekto chce zaplatiť za to, že ukážete na sebe jeho výrobok, alebo si dáte nálepku s jeho logom niekam na svoj dres, tak prečo nie? To je obyčajný, etický biznis – niečo za niečo. A dokým je športovec schopný podávať výkony aj bez toho, tak je to v poriadku. Je to len na ňom, od koho a za čo zoberie peniaze. Dokým teda tými peniazmi nepodmieňuje to, aby vôbec začal niečo robiť. Lebo to je potom len to už spomínané žobranie. Aj keď je v skrytej forme. Nezávisle od toho, či peniaze idú od klasického sponzora, alebo od rodiča, ktorý si nalievaním peňazí chce cez svoje dieťa splniť to, čo on sám nedokázal. A so športom to nemá nič spoločné.
Ak teda nabudúce uvidíte niekoho, kto stone, ako nejde robiť šport bez sponzorov, tak sa len pousmejte. Alebo, ak máte prebytok energie a nervov, a chcete bojovať proti jeho “viere”, tak mu to môžete skúsiť vysvetliť. Pretože väčšina športov ide robiť buď úplne zadarmo, alebo za pár eur. Ktoré si vie dnes hocikto zarobiť. Dokonca aj v prípade špeciálneho, drahého vybavenia, nepotrebujete takmer žiadne peniaze. Viete si kúpiť buď použité vybavenie – ktoré splní účel rovnako ako to nové nablýskané. Alebo si viete to vybavenie na tých pár prvých výkonov, kým dokážete, že patríte medzi elitu, jednoducho požičať. Dnes už existujú požičovne na všetko. Pomaly už aj na náhrobný kameň.
Mont Blanc za pár korún
Ako príklad môžem zobrať môj nedávny výstup na Mont Blanc. Ak chcete ísť klasicky ako všetci ostatní, tak budete potrebovať vybavenie za cca. 2000 eur, a potom ešte ďalších 2000-3000 eur za povinného horského vodcu, cestovné, hotel a pod.. Celkom drahý špás. Vybavenie si však viete požičať v jednej zo stoviek požičovní do 100 eur, na tých pár dní čo vám bude treba. A ak chcete ušetriť za vodcu, tak nechoďte z francúzskej strany, ale choďte z talianskej strany z Cormayeuru. Budete na to potrebovať ultra silnú kondičku (dá sa natrénovať v našich kopcoch za pár mesiacov) a základy horolezectva na skalách. To sa dá natrénovať napr. aj v našich Vysokých Tatrách za pár dní, a aj zadarmo alebo za pár pív pre vášho “inštruktora”, ak sa poznáte s niektorým horolezcom.
S dobrou kondičkou viete celý kopec bez problémov, a aj bez aklimatizácie, otočiť za jeden deň. Tým pádom nepotrebujete horského vodcu, ani platiť vysokohorské chaty. A úplne sockovitým spôsobom – tzn. rovnako ako tam liezli naši horolezci počas socíku – viete celý výstup spraviť za 300 eur. A na to sa dá našetriť pomaly aj zo sociálnych dávok. Bude to síce nebezpečnejšie ako ten spôsob, ako tam lezie väčšina ľudí, ale pôjde to. Zvládli to tak už tisícky ľudí. Ak nie viac. A neubudlo z nich nič. Sponzorovať to dnes tiež nikto nebude. A pritom – ak to chcete celé otočiť z talianskej strany za 1 deň – ide o výkon podobný výstupu na Everest.
Sponzorov vôbec nepotrebujete
Preto aj ja tvrdím, že športovci vôbec nepotrebujú sponzorov. Vôbec. Podľa zásady, že buď na to mám a môžem to robiť, alebo na to nemám a mám preto na sebe makať, aby som to mohol robiť, keď si na to zarobím. Žobraním opovrhovala už aj Biblia pred 2000 rokmi. Tak prečo by sme ho mali podporovať aj my, v dnešnej dobe absolútneho prebytku a zlatej dobe ľudstva?
Ďalší argument pre športovanie bez sponzorov je ten, že keď si človek tie peniaze zarobí sám, tak si ich oveľa viac váži. A vie ich aj efektívnejšie používať. Nebude si potom napríklad každý mesiac kupovať nové vybavenie, lebo však sponzori zaplatia, ale si zváži, čo naozaj potrebuje, a čo si kúpi tak, aby mu to buď dlho vydržalo, alebo to bolo univerzálne použiteľné na viacero účelov. Takým spôsobom tak či onak rozmýšľajú tí, čo majú peniaze, ktoré si sami vydreli. Pretože časté nakupovanie vybavenia je rovnakou diagnózou, ako vymetanie módnych obchodov.
Ak je už však niekto naozaj dobrý, alebo mu jednoducho iní ľudia chcú platiť za propagáciu ich značky/oblečenia/vybavenia, a ten športovec nepodmieňuje svoje športovanie týmto platením, tak prečo nie? Keď dávajú, tak berte. Len to nenechajte skĺznuť do toho, že keď nemám sponzorov, tak nepohnem ani prstom. A budem sa sťažovať na vládu a iluminátov za ťažké podmienky pre športovcov na Slovensku. Lebo potom ide iba o bohapusté žobranie. Z ktorého nikdy nič ešte dobrého nevzišlo. A to naozaj nechcete.