Každého z času na čas niekto vytočí. Niekoho viac, niekoho menej, a niekoho neustále. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že to tí ľudia robia ako keby naschvál. Prečo sa ale nechávame vytočiť? A prečo nás vôbec niečo rozčuľuje? A najmä, ako sa vôbec nenechať vytočiť?
Najprv sa pozrieme na to, prečo nás niečo rozčuľuje. Na prvotnú príčinu, tak aby ste sa toho mohli raz a navždy zbaviť. Pretože ak to správne pochopíte, tak zbaviť sa toho je hračka. Na to však budete potrebovať úplne inú perspektívu k životu.
Prečo nás ľudia dokážu vytočiť?
Odpoveď je veľmi jednoduchá, ale na začiatok vám bude chvíľu trvať, kým si na to zvyknete. A najmä kým to strávite. Pretože chyba nie je v tých druhých. A bude si potrebné niečo pripustiť.
Ľudia nás vytáčajú preto, lebo zrkadlia naše vlastnosti, ktoré si nechceme pripustiť.
Na prvý pohľad vám to asi nič nebude hovoriť. Poniektorí sa rovno aj urazia. A tí, ktorí sa chcú niečo naučiť, budú čítať ďalej. Pretože toto je jedna z najväčších lekcií osobného rozvoja, na akú kedy narazíte. A náraz bude taký silný, že vyvolá o to silnejší odpor. Ten však časom pominie, a dostaví sa uvedomenie. A úľava.
Ľudia nás teda vytáčajú preto, lebo v tom momente zrkadlia nejakú našu vlastnosť, ktorú si nechceme pripustiť. Niečo, čo je našou vlastnosťou, ale nechceme ju prijať, pretože sa buď za ňu hanbíme, alebo ju považujeme za zlú. Je to však naša vlastnosť, a tá sa nezmení tým, aký na ňu budeme mať názor. Práve naopak – čím viac ju budeme v sebe potláčať, alebo sa tváriť, že neexistuje (lebo predsa všetci sme dobrí ľudia, že?), tak tým viac sa bude hlásiť o svoje slovo. A budeme si priťahovať do svojho života ľudí, ktorí nám ju budú pripomínať stále intenzívnejšie a intenzívnejšie. Až nás z toho raz trafí šľak a zosypeme sa. Alebo si to pripustíme a budeme mať kľud.
Nič nie je dobré ani zlé
Problém na tom celom je to, že sme naučení rozpoznávať medzi dobrým a zlým. Pričom na tomto svete reálne neexistuje medzi nimi rozdiel. A dokonca ak pôjdete o pár tisíc kilometrov ďalej, tak sa budete čudovať, že to, čo je u nás dobré, je niekde inde zlé, a naopak.
To, čo považujeme za dobré a zlé, je len to, ako sme sa naučili o danej veci rozmýšľať. Akú sme tomu priradili nálepku. Pričom kritériá na výber nálepky nás naučila spoločnosť, v ktorej žijeme – rodičia, kamaráti, kolegovia, politici, novinári, a pod.. A všade to majú inak. A dokonca aj u nás sa tie názory líšia od človeka k človeku. Ako príklad si zoberte napr. politiku a vyberte si jednu politickú stranu. Polovica ľudí vám povie, že je zlá, a polovica, že je dobrá. A časti ľudí je to úplne u prdele. Pretože je to len politická strana. A nálepku dobrá/zlá jej dali ľudia pomocou svojich kritérií – svojich názorov, presvedčení či viery. Boli na to trénovaní celý život, a nálepku musia dať, aby tým zakryli svoju neistotu. Ak totiž vieme niekoho zaradiť do konkrétnej priehradky, tak nám to dáva pocit istoty. A dobrý pocit, pre ktorý koniec-koncov robíme takmer všetko vo svojom živote. S tým, že nálepkovanie v skutočnosti nič nerieši.
Ako sa nenechať vytočiť
Ak teda vieme, že nič nie je dobré ani zlé, tak môžeme prejsť k ďalšiemu kroku. Tým je prijatie danej vlastnosti za svoju vlastnosť. Pretože ak ju budeme považovať za zlú, tak prijatím zlej vlastnosti by sme seba sami onálepkovali ako zlých. A kto chce byť zlý? Až na to, že dobré a zlé je len náš výmysel, a veci samé o sebe nie sú ani dobré, ani zlé.
Keď sa tak nad tým zamyslíte, tak ani to prijatie vlastnosti za svoju nie je ťažké. Tá vlastnosť je totižto vašou vlastnosťou už od narodenia. Len ste o nej buď nevedeli, alebo ste sa za ňu hanbili. Alebo ste sa kvôli tomu cítili nejakým spôsobom zle. Preto ste ju odvrhli. A snažili ste sa robiť všetko pre to, aby ste ju potlačili. Je to však klasický problém ututlaný pod pokrievkou. V tlakovom hrnci, v ktorom stále iba rastie tlak. Až to raz obrazne buchne, a príde osoba, ktorá vás dokáže vytočiť až do nepríčetnosti. V tom najnevhodnejšom momente. A buď vás tým donúti to riešiť, alebo sa budete umárať, aký je svet nespravodlivý. A pre tých, ktorí budú klásť extra silný odpor, sa lekcia bude opakovať stále dokola. Dokým odpor neprestane.
Potrebujete teda tú vlastnosť prijať naspäť za svoju. Lebo už vaša je. A s tým sa dá veľmi ľahko zmieriť, keď si uvedomíte, že nie je ani dobrá, ani zlá. Tým odstránite vnútorný rozpor medzi tým, kým si myslíte, že ste, a kým naozaj ste. A v tom okamihu sa stane priam zázrak – tá vlastnosť vás prestane vytáčať. Tí ľudia, ktorí vás predtým rozčúlili, vás tým už nebudú rozčuľovať. Možno vás v budúcnosti budú rozčuľovať niečim iným, možno nie. Ale naisto vás už nebudú rozčuľovať tou vecou, ktorú ste si práve pripustili, a prijali ju naspäť za svoju vlastnosť. Aj keď to tí druhí možno budú robiť naďalej. Vás to však už nebude vytáčať, pretože ste odstránili prvotnú príčinu, a už nemá vo vás čo vyvolávať reakciu. Problém ste vyriešili ideálnym spôsobom – priamo pri jeho koreni.
Čo sa stane potom
Keď tú vlastnosť prijmete za svoju, tak s vami už absolútne nepohne, ak to bude robiť niekto iný. Nech je to akokoľvek “zlá” vlastnosť. A pravdepodobne vás ľudia budú mať za flegmatika. Lebo tiež potrebujú zakryť svoju neistotu v tom, akú vám dať nálepku. A aj kvôli tomu, že naše okolie je zvyčajne len výsledkom toho, že sme sa obklopili ľuďmi podobnými, ako sme my sami. A keď vás zrazu prestane niečo vytáčať, tak tam budete o niečo menej zapadať. Čo však nie je už váš problém, a preto ho nemusíte riešiť. Vy ste si svoju domácu úlohu spravili na výbornú, a to je v živote podstatné. Niektorí ľudia odídu, a namiesto nich prídu iní. Vy sa však už nebudete toľko rozčuľovať, a bude vám lepšie. Rozčuľovanie sa nad vecami je totižto len jedna z foriem toxického myslenia. A kto by sa chcel sám otravovať?
Môj kolega, ktorý sa nechal vytočiť
Mal som jedného kolegu, ktorému vadilo, že politici XYZ kradli. Vedel by o tom rozprávať aj hodiny, a každá kauzička ho vytáčala čoraz viac a viac. Raz keď sme tak sedeli spolu na obede, tak som sa ho spýtal, či s tým chce niečo robiť. Lebo mne sa to už nechcelo počúvať. Keď súhlasil, tak som vytiahol svojich pár otázok.
Spýtal som sa ho, či aj on nekradne. Takmer sa až urazil, že on by predsa v živote nič neukradol. Ale ešte počúval, a tak sme pokračovali. Tak som sa ho spýtal, či pracuje celých 8 hodín denne, ako podpísal v pracovnej zmluve, alebo či si občas nedá “dlhší obed”. Či používa služobné auto/mobil/internet aj na osobné účely bez dovolenia šéfa. A či si nevybavuje súkromné veci počas pracovnej doby.
Po minúte ticha si to uvedomil. A strašne sa za to hanbil. Keď sa vrátil naspäť na tento svet, tak som mu povedal, že to je v poriadku. Neschvaľoval som, že to robí, lebo podľa mňa to nie je etické. Aj keď, ani ja som svojho času nebol bez viny, keď som bol ešte zamestnancom… Ale aj preto som to chápal. Povedal som mu teda, že sa s tým má zmieriť. Že je to jeho vlastnosť, proti ktorej zbytočne bojuje. A že by to síce nemal robiť, ale aspoň vie, že je taký, aký je. A je zas o niečo múdrejší.
Prvotnú príčinu sme odstránili, a po (pre neho) trochu divnom obede sa potichu udiala obrovská zmena. Odvtedy som ho už nikdy nepočul sťažovať sa, že politici kradnú. Ani ja, ani iní kolegovia. Skôr oni sa sťažovali na to, že s ním už moc nie je reč. Čo v ich jazyku znamenalo, že sa nechce rozprávať o politike, o ktorej predtým viedol vášnivé diskusie, najmä na piatkovom pive. Inak bolo všetko v poriadku. Len nezapadal už až toľko do kolektívu. Do toho starého. Našiel si totižto iný. Ktorý mu po novom viac vyhovoval. A kde mohol viesť zmysluplnejšie diskusie. Ale najmä sa úspešne popasoval so svojou životnou lekciou. A už sa tým nenechal vytočiť.
Veda a psychológia
Bolo dokonca vraj aj vedecky dokázané, že máme takzvané zrkadliace neuróny, ktorých funkcia je opakovať, resp. zrkadliť správanie človeka oproti nám. Každopádne, aj aplikovaná psychológia vie už niekoľko desaťročí o tom, že podvedome vždy zrkadlíme nejakú časť človeka oproti. Takže vedecky to je dokázané už dávno. A manipulatívne techniky ako NLP to dokonca aj zneužívajú na to, aby pomocou toho v človeku vyvolali dôveru či iné pocity. To je však už iná téma. To len tak pre tých, ktorí to chcú mať potvrdené aj z oficiálnej strany, čo spôsobuje, že sa nechávame vytočiť.
Ako na to?
Ak sa teda ani vy nechcete nechať vytočiť, tak si spravte toto cvičenie. Ak vás niečo vytáča, tak si napíšte na papier, čo presne to je. A skúste to potom zovšeobecniť. Ak vás napr. vytáča, že kolega robí v kuchynke bordel, tak si napíšte napr. “rozčuľuje ma, že Jano po sebe necháva v kuchynke bordel”. A potom to zovšeobecnite napr. na “rozčuľuje ma, keď ľudia robia bordel”. Tak, aby v tej vete nebol odkaz na konkrétnu osobu. Lebo tá vám iba zrkadlí tú všeobecnú vlastnosť.
Potom si tú vetu prepíšte na svoju osobu. Napr. “rozčuľuje ma, že … robím bordel“. A tá časť vety za tým “že” je podstatná. To je tá vlastnosť, ktorú máte, ale nechcete ju prijať, pretože ju považujete za zlú. Potom si uvedomte, že je zlá len preto, že ju vy sami považujete za zlú. Pretože tá vlastnosť nie je ani dobrá, ani zlá. Len vy ju považujete za zlú. Tak ju jednoducho začnite považovať za VAŠU. Ani dobrú, ani zlú – proste vašu. Možno nerobíte bordel vo veciach, ale máte bordel v myslení (myslíte chaoticky). Alebo je to bordel v nejakom inom prenesenom význame. Spýtajte sa samých seba, a počúvajte. Prvá odpoveď, ktorú dostanete, je zvyčajne tá pravá. A po pochopení tej odpovedi nasleduje úľava.
Ak ste to nespravili dobre, tak vás to bude vytáčať aj naďalej. V tom prípade si spravte toto cvičenie ešte raz. A ak ste ho spravili dobre, tak vás už odteraz nebude vytáčať, že niekto robí bordel. Veľakrát to budete mať úplne na háku. Alebo vás to proste iba nebude vytáčať, a ten bordel spracete sami. Budete však v súlade sami so sebou. A nebudete sa za to vytáčať. A možno to ešte aj niekde využijete. Veď na prvý pohľad bordelárske myslenie je veľakrát na úžitok v umení. Všetko zlé je totižto na niečo dobré. Tak sa nebojte do toho pustiť. Veď ak to dokážete, tak vám môže byť už iba lepšie 🙂