Po niekoľkých mesiacoch som sa znova ocitol vo Vysokých Tatrách. A hneď prvý deň som si išiel odskúšať svoju kondičku na klasickej trase, ktorú som prešiel už desiatky ráz – zo Starého Smokovca na Téryho chatu. A bol som prekvapený, kam sa za tých pár mesiacov posunula moja kondícia. O to viac však boli prekvapení ostatní turisti, ktorí nechápali, čo to okolo nich preletelo. A pritom som išiel iba (pre mňa) pohodovým tempom.
Na Téryho chatu za 1:50 namiesto 3:40 hod.
Na Téryho chatu som vyšiel za 1 hodinu a 50 minút, namiesto oficiálnych 3 hodín a 40 minút, ktoré sú uvedené na značkách. Na tom by nebolo nič až také zaujímavé. Veď sem-tam sa nájde nejaký športovec, ktorý to spraví za ten čas tiež. V mojom prípade to však bolo trochu inak. Spravil som to bez únavy, svalovice a bolesti kolien. A v pohodovom tempe. Rok predtým som tú istú trasu spravil za niečo cez 2 hodiny. Vyčerpaný, mokrý ako po silnom lejaku, a so svalovicou na ďalší deň. Tentokrát to však bolo už úplne inak.
Ako som tam išiel
Išiel som ráno o 10tej, hneď po tom čo som pricestoval do Tatier a zložil kufor na hoteli. A naložil 10-kilový batoh na plecia. Nieže by som z neho niečo potreboval – dokonca som ho celú cestu ani neotvoril.
Zobral som si ho, lebo na ďalší deň som mal horolezecký výstup, a chcel som sa zároveň s tým aj rozcvičiť. A nechcel som úplne zdeprimovať okoloidúcich turistov, lebo bez batohu by som väčšinu cesty vybehol.
Dva dni predtým som mal ľahký tréning – beh do kopca 10 km, a bicykel 40 km. Tie 2 noci pred výstupom som spal dokopy asi 4 hodiny – 3 hodiny prvú noc, a 1 hodinu druhú noc. A vstával som o 5tej ráno. Svojej regenerácii som tým asi moc nepomohol. Ale čo nás nezabije, to nás posilní.
Napriek tomu som celú trasu na Téryho chatu išiel pohodovým tempom. Áno, išiel som oveľa rýchlejším krokom ako ostatní, ale nebežal som. Ak teda nerátam tých pár metrov raz za čas, keď som po hrane chodníka obehol nahluchlých turistov, ktorí nechceli uhnúť. Podstatné však pri tom bolo, že som celý čas dýchal iba nosom. Aby som vedel kontrolovať svoje tempo, a rozpoznať, kedy idem na dlhodobý výkon bez únavy, a kedy na krátkodobý vrcholový výkon.
Čo mi pomohlo
Najviac mi v tom pomohol samozrejme môj tréning za posledných pár mesiacov. Behanie do kopca a dolu z kopca až do 24 km, bicyklovanie, posilňovanie trupu, či sem-tam nejaký výstup na zimný Gerlach alebo Mont Blanc. Za normálnych okolností taký tréning človeka zabije. Keď sa však na to ide s rozumom a postupne, tak sa to po pár mesiacoch dá dosiahnuť, aj keď ste večné športové drevo, ako som bol ešte pred rokom aj ja.
Obrovsky mi v tom pomohlo aj pravidelné čistenie si hlavy. Väčšinou pri behu, pri dlhších výstupoch v horách, alebo inej masochistickej činnosti, kde idete cez bolesť aspoň niekoľko hodín. Bolesť totižto pomáha veľmi rýchlo odhaliť veci, na ktoré sa nechceme pozerať, a pred ktorými utekáme. A čím skôr ich vyriešime, tým lepšie sa nám bude žiť.
O čom to celé je
Športový výkon, najmä ten vytrvalostný, nie je ani tak o kondičke, ani o zdravej strave, ako o psychike. A všetok ten bordel sa – väčšinou nevedome – potom prejavuje ako bolesť, únava, vzdávanie sa, úrazy, hnev, odpor, a podobne. Čím viac toho bordelu vyriešite a odstránite, tým budete nabudúce menej trpieť pri podobnom výkone. A dlhšie a rýchlejšie dokážete fungovať bez zranenia.
Tajomstvom teda bol poriadny tréning, skúsenosti a priebežné riešenie bordelu v hlave. A najmä zvolenie takého tempa, pri ktorom som stíhal dýchať iba nosom. Čo bez dlhšieho tréningu nemáte šancu dať ani do mierneho kopca. Odmenou za to bola “prechádzka” na Téryho chatu. Kde sa ostatní vlečú cez 4 hodiny, ťahajú sa sebou vyplazený jazyk, a bez piva na každej chate nevládzu ísť ďalej. Prípadne aj s paličkami, “aby si neničili kolená”, so zabandážovanými a zapáskovanými nohami, v špeciálnej trekingovej obuvi, oblečení v špeciálnom športovom oblečení do hôr. A s výkonom mizernejším, ako majú 70-roční dedkovia, čo žijú v horách.
Vybavenie supermanov
Ja som to dal v obyčajnom oblečení. V bežeckých teniskách, ktoré nosím celé dni na nohách, dokonca aj do práce. A s tým 10-kilovým batohom, aby to nebolo až tak ľahké 😀 Žiadne paličky, žiadne bandáže, žiadne funkčné oblečenie. Iba obyčajné tričko NežerŠalát.sk 😀
Prvýkrát v živote som si však ten výstup užíval. Pretože to nebol taký ten bežný turistický výstup, kde vlečiete jazyk za sebou, ale s ohľadom na moju kondíciu iba obyčajná prechádzka. Kde som sa mohol kochať prírodou, vyhrať sa pri skákaní cez kamene, a kde som do cieľa prišiel absolútne bez únavy, a plný síl. A po obligátnej kofole a fazuľovici som zbehol naspäť do Smokovca za hodinu a pol. Tentokrát som už niektoré úseky aj bežal. Len tak, lebo sa mi chcelo 🙂
Po návrate na hotel som nepadol do horúcej vane, ale som si dal iba sprchu a venoval som sa ďalším veciam, lebo som mal skoro celý deň ešte pred sebou. Na túru som vyrazil o 10tej, a okolo 14tej som bol späť. A aj napriek neskorému začiatku som sa zvládol otočiť relatívne rýchlo. Bez únavy, pripravený na horolezecký výstup o 6tej ráno hneď na ďalší deň.
Dobrá kondička pomôže nielen na Téryho chatu
S dobrou kondičkou totižto vstupujete do celkom iného sveta. Kde si túry a výstupy užijete, rýchlo vyleziete hore a dole (a eliminujete riziko, že zostanete niekde trčať v zlom počasí), a ešte vám zostane kopec voľného času. Ktorý viete potom využiť buď na niekoľko násobne dlhšie výkony, alebo čokoľvek iné, na čo len potrebujete čas. Nehovoriac o tom, koľko následne ušetríte času aj peňazí na tom, že nemusíte po takýchto túrach ísť do wellness centra. Wellness si spravíte so svojimi endorfínmi už po ceste do kopca.
Takto sa teda dá vyliezť na Téryho chatu za 1 hodinu a 50 minút. A dokonca aj za oveľa kratší čas. Dobrá kondícia totižto nielenže pomôže vášmu telu fungovať lepšie a zdravšie, ale vám umožní aj užívať si život oveľa viac. A to nielen v horách či v posteli, ale aj v práci, či pri iných činnostiach. Pretože keď veci fungujú, ako majú, tak sa hneď lepšie žije 🙂