Predvčerom som omylom zabehol polmaratón. Po lese s prevýšením 200 metrov, po vyše 2 mesiacoch minimálneho tréningu. A to som v živote predtým nebehával, lebo ako bývalý astmatik som ani nemohol. Vlastne som mal podľa jedného alergológa budúci rok zomrieť. Ako sa však človeku podarí zabehnúť omylom polmaratón? A čo to má spoločné s tým, že sa nemáte báť robiť chyby?
Prečo sa ľudia boja robiť chyby
Najprv teda k tomu, prečo sa ľudia boja robiť chyby. Napriek tomu, že na chybách sa dá veľa naučiť. Je to výsledok školských systémov, ktoré boli nasadené už v časoch priemyselnej revolúcie, a u nás v rámci zaostávania Rakúsko-Uhorska až počas Márie Terézie. Každý dnešný školský systém je totiž nastavený tak, aby vychovával ideálnych zamestnancov. Čiže ľudí, ktorí nerobia chyby. A čím dlhšie vydrží daná obeť na školách, tým viac sa v ňom zakorení presvedčenie, že robiť chyby je zlé. Používa sa na to navonok neškodný donucovací prostriedok – známkovanie. A výchova okolitých spoluobetí k tomu, aby sa vám vysmievali či aby vás podceňovali, ak dostanete inú známku ako 1.
A čo znamená známka 1? No predsa to, že ste poslušne nespravili jedinú chybičku. Pretože s počtom chýb rastie aj známka. A keďže výsmech od spolužiakov či okolia je pre ľudí oveľa krutejší trest ako bitka či väzenie, tak väčšina tomu podľahne, a snaží sa nerobiť chyby. A takto sa to postupne za tých 9 – 20 rokov študovania zakorení v človeku na celý život. Pretože ak si raz na niečo navyknete, tak za normálnych okolností trvá vraj 10-krát toľko, aby ste si od toho odvykli. Aj preto bola prednedávnom predĺžená povinná školská dochádzka z 8 na 9 rokov – pretože život ľudí sa predlžuje. Alebo ako hovoril Stalin – “dajte mi do rúk človeka na 10 rokov, a spravím vám z neho doživotného boľševika”.
Čo s tým urobiť
Keď toto viete, tak je potom už jasné, prečo sa ľudia boja robiť chyby. Nielen v škole, ale aj v práci. Je to síce ideálny stav z pohľadu zamestnávateľa, keď má stroj, ktorý nerobí chyby. A samozrejme ho za to odmeňuje. Je to ale mizerné z pohľadu rozvoja človeka, keď daná osoba stagnuje celý život. A na konci života ľutuje, že nenašla odvahu robiť veľké veci. Podľa hesla – “kto nič nepokazí, tomu sa nič nestane”. Ale ani v živote nič nedosiahne. A vyplytvá svoj potenciál rovnako, ako keby ste si kúpili Ferrari a vozili sa v ňom raz za rok do obchodu pre rohlíky.
Do tohto štádia sa bohužiaľ dostane väčšina ľudí. Aj keď nemusí, pretože na to existuje veľmi jednoduchý liek. Odvaha. Odvaha robiť chyby. Odvaha ísť do veľkých vecí, aj keď sa pri tom môže kadečo pokaziť. Aj keď pri tom môžeme všetko stratiť. Napriek nepriazni okolia. Napriek tomu, ako vás všetci, vrátane vašej rodiny a priateľov presviedčajú, aké je to nebezpečné, a ako by ste radšej mali zostať vo svojej dobrej práci. Pretože im samým chýba odvaha, a oni sami sa boja nepoznaného. A chcú vás “ochrániť”.
Ja som sa tiež bál robiť chyby
Ja som tiež nebol iný. Na základnej škole som bol vzorný jednotkár, na strednej škole som sa pôvodne snažil tiež, dokým ma to postupne nezačalo prechádzať. Vysokú školu som spravil už len preto, aby som mal diplom. Ktorý som v živote nepoužil. Presvedčenie o nevyhnutnosti “spraviť si školu” už však bolo tak zakorenené, že aj napriek tomu, ako zjavne to bolo pre mňa zbytočné, som to silou-mocou dokončil.
Niekedy okolo roku 2008 som narazil v knihách od Kiyosakiho na zaujímavé myšlienky o tom, že podnikatelia sú vo všetkom presný opak zamestnancov. A že musia robiť čo najviac chýb, aby sa čo najviac naučili. Lebo inak sami skončia ako deprimovaní zamestnanci. V tom čase to boli na mňa príliš odvážne myšlienky. O rok na to som však dal výpoveď v práci, a dnes je tomu už presne 10 rokov odvtedy, čo som “na voľnej nohe”. Pokazil som medzitým snáď všetko, čo sa dalo. Narobil som sa ako kôň, ale vo výsledku to stálo za to. Som lepší, schopnejší, ľudskejší. Objavil som svoje talenty, a prekonal som tony svojich strachov. A postupne som si vybudoval úplne iný pohľad na život.
Občas sa však stále bojím robiť chyby. Darmo raz, 17 rokov na škole v človeku nechá hlboké korene. Ktoré musí časom odstrániť, keď to bráni v dosiahnutí toho, čo je pre neho v tomto živote naplánované. A preto ma občas život prinúti spraviť chybu, aj keď o tom neviem. A dozviem sa o tom až vtedy, keď už nemám ako z toho vycúvať, a musím problému čeliť a dotiahnuť to do konca.
Ako som omylom zabehol polmaratón
Tak sa mi stalo aj to, že som omylom zabehol ten polmaratón. Niekedy koncom januára tohto roku som začal s behom, ako podružným tréningom k oveľa širšiemu tréningu. Dovtedy som zabehol maximálne tak 500-700 metrov. Jednak preto, že ešte pred 8 rokmi som bol ťažký astmatik, a jednak preto, že som absolútne športové drevo. Ktoré zavadzalo aj vo futbalovej bránke. Môj prvý beh dole kopcom dopadol tak, že asi po 500 metroch som zomieral od bolesti lýtok a kolien. Zadýchaný, ako keby som práve vybehol veľký kopec. V tréningu som však vytrval, a už pred mesiacom sa mi podarilo zabehnúť prvýkrát 10 kilometrov do kopca so 100-metrovým prevýšením. Niečo, čo bolo už vtedy ďaleko za tým, čo som pokladal za možné.
Z tých 10 km som sa zviechal ešte ďalší týždeň, pretože polovicu z toho som zabehol v silných bolestiach. Kolien, bedier, všetkého. Telo však zosilnelo, a o ďalšie 2 týždne som zabehol už 15 km s prevýšením 130 metrov. To už bola pekelica, ale do týždňa bolo znova všetko v poriadku. Pred vyše týždňom som si teda na základe toho naplánoval inú 15-kilometrovú trasu, s 200-metrovým prevýšením, a skúsil som ju zabehnúť. V polovici trasy som sa však stratil v lese, a nakoniec som síce tých 15 km zabehol, ale s 350-metrovým prevýšením. Moje kolená pri konci prosili o zmilovanie. Vtedy som myslel, že je to chyba. Nakoniec som však o pár dní na to zistil, že v kratších behoch bežím rýchlejšie.
Ako sa mi to podarilo
Najväčšia lekcia však prišla pred 2 dňami. Keď som plánoval tréning na tento týždeň, tak podľa inštrukcií v knihe som mal zväčšiť objem tréningu o 30%. Čiže z 15-kilometrového behu mal byť zrazu 20-kilometrový. Čo je už takmer polmaratón. Trasu som nakoniec zabehol viac ako silou vôle (tú som stratil už za polovicou), s mentálnou bolesťou všetkého, čo na mne je aj nie je, doteraz neveriaci, že som toľko vedel zabehnúť už po 2 a pol mesiaci tréningu. Mapy Google však ukázali vzdialenosť 20,6 km, takže je to pravda.
Najlepšie však na tom je, že na konci som sa cítil tak, že by som minimálne pár kilometrov ešte dal. A bol som menej vyčerpaný ako po 10-kilometrovom behu pred mesiacom. Stačilo sa na druhý deň poriadne dlho vyspať (bola sobota), a aj drobná bolesť v kolene prešla. Ak by ste mi to povedali pred 3 mesiacmi, tak vás odkážem na špeciálne oddelenie za Pezinkom.
Kde som spravil chybu
Keď som však včera robil tréningový plán na ďalší týždeň, tak som zistil, že som v plánovaní tohto týždňa spravil chybu. Tých 30% sa malo týkať kratšieho behu viac-menej po rovine. A ja som si to pomýlil, a z toho najťažšieho týždňového behu som si omylom spravil polmaratón s 200-metrovým prevýšením po lese. Keď som to zistil, tak ma skoro vystrelo. Potom som si však uvedomil, že z chýb sa máme vždy poučiť. V mojom prípade bolo poučenie to, že moje hranice sú oveľa ďalej, ako si viem predstaviť. A že možno po rovine by som dal aj maratón.
Mal som však odvahu to spraviť. Napriek tomu, že som bol po ťažkom týždni fyzicky vyčerpaný už pred samotným behom. Že moje telo protestovalo už pri prvom kilometri, a po prvých 3 kilometroch som sa cítil vyčerpanejší ako po tých 15 km pred týždňom. A že som si to vlastne ani nevedel predstaviť. Veril som však, že keď do toho dám všetko, tak to nejak vždy dokážem. Zaťal som teda zuby, a postupne som sa sústredil už len na to, aby som dával jednu nohu pred druhú. Ak ma teda pri tom nevyrušila moja myseľ, ktorá už od polovice zúfalo kričala, že to nedám, a že skončím s amputovanými nohami v sanitke. A práve tá psychická bolesť bola 5x horšia ako fyzická. Silou vôle a s pomocou všetkých svätých som to však dal.
A lekcia z toho celého?
Pôvodne som plánoval zabehnúť polmaratón niekedy v júni pred letom. Nakoniec je polovica apríla, a už to mám za sebou. Nestalo by sa to však, keby som neurobil hneď niekoľko chýb. Ktoré, keby som si ich všimol, by ma udržali v tom, čo je akože možné. Napriek ohromnej bolesti a mukám, ktoré som musel pri tom pretrpieť, som však za tie chyby vďačný. Pretože bez toho by som teraz stále zabehol iba 10 kilometrov s následnou týždňovou regeneráciou. Namiesto toho je teraz ten 10-kilometrový beh pre mňa štandard, po ktorom na ďalší deň fungujem úplne normálne ďalej. A najmä viem, že sú moje hranice niekde úplne inde, ako som si myslel. Vďaka chybám, ktoré ich posunuli do pre mňa nepredstaviteľných oblastí.
Ako hovorili naši predkovia, tak odvážnym šťastie praje. A mýliť sa je ľudské. Pretože vedeli dobre, o čom hovoria. Preto sa ani vy nebojte robiť chyby, a následne sa z nich učiť. Najlepšie je síce učiť sa na chybách iných, ale niekedy si proste nevyberiete, a musíte sa učiť aj z vlastných. Veľakrát to bude aj bolieť. A niekedy aj sakra bolieť. Ak to však zvládnete, tak odmena bude sladká. A pri spätnom pohľade si uvedomíte, že to stálo za to. Pretože všetky veci v živote slúžia na to, aby sme rástli a zlepšovali sa. A vždy nakoniec všetko dobre dopadne. Život je tu pre nás, a všetko na prvý pohľad zlé sa nám deje za vyšším cieľom. Tak prečo sa báť robiť chyby a zostať stagnovať na mieste? Život je až príliš krásny na to, aby sme to robili 🙂