Čím sú ľudia starší, tým viac riešia kopec zbytočných problémov. Ktoré na prvý pohľad vyzerajú veľmi dôležito. A jedným z takýchto problémov je aj otázka, že kto sa o mňa postará, keď zomriem. Ktorá sa prejavuje v šetrení peňazí na svoj vlastný pohreb, vyvolávaní viny vo svojich deťoch, aby si tým poistili ich správanie po smrti rodičov, a kopec ďalšieho toxického správania. A pritom nakoniec až tak o veľa nejde. Keď na to pôjdeme s logikou.
Čo sa stane po smrti
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, čo sa stane po smrti človeka, a z toho vychádzať ďalej. Keď človek zomrie, tak jeho duša opustí telo, a z tela je zrazu kus mŕtveho mäsa. Ktoré je v najlepšom prípade použiteľné už len čiastočne, na darovanie orgánov, ak ich predtým ich majiteľ príliš neopotreboval. Duša si odíde kamsi hore, a je jej úplne jedno, čo sa stane s telom, a kto sa oň postará. Pretože ho už nepotrebuje. A v prípade ľudí, ktorí mali zo života peklo, je duša rada, že je už z toho konečne von.
Keď sa z tohto pohľadu pozrieme na to, čo je na tomto svete podstatné po našej smrti, tak odpoveďou je, že je to absolútne nič. A trápny pocit. Pretože nášmu telu je absolútne jedno, čo sa s ním stane po smrti. Či ho pochovajú, spália, hodia do rieky, alebo či ho zožerú krkavce. V tom momente je to už mŕtvy stroj, ktorého poslanie na tomto svete skončilo. A až na tých pár súčiastok je už nanič.
Ako sa ľudia pripravujú na to, že sa o nich niekto postará
Ľudia však riešia to, čo budú mať na pohrebe. Kto ich pochová, aký pomník im postavia, akú truhlu im spravia, akú ceremóniu okolo toho zariadia, ako ich oblečú, či akú hudbu chcú mať pustenú na pohrebe. Aj keď telo už nie je schopné vnímať a spracovávať ani zvuk, ani obraz. Asi ako počítač, ktorý vypnete z elektriny, alebo telefón, z ktorého odstránite batériu. Dokým sa doň nevráti životodarná energia, tak je to bohužiaľ už len nepoužiteľná hmota. Aj napriek tomu, aké skvelé vlastnosti predtým malo. A čo všetko počas svojej životnosti dokázalo.
Z tohto vidíte, aký absurdný problém sa ľudia snažia riešiť. Po smrti je už šuma fuk, čo bude s ich telom. Napriek tomu dlhé roky až desaťročia plánujú do posledného detailu, čo sa má stať. Aj keď nielen po smrti, ale veľakrát už niekoľko hodín pred smrťou je to už aj im absolútne zajedno. Ale ak si ich príbuzní nedajú pozor a preberú to ako svoj problém, tak sú v tom až po uši. A stávajú sa emočnou bábkou svojich budúcich zosnulých.
Prečo ľudia vôbec riešia, kto sa o nich postará?
Prečo ľudia ale vôbec riešia takéto absurdné problémy? Ktoré po bližšom zamyslení sa bez emócií zrazu vyzerajú nielen absurdne, ale veľakrát aj smiešne? V tomto prípade to nie je zo strachu zo smrti. Príčinou je generačný bordel, ktorý sa s nami ťahá nielen počas nášho života, ale veľakrát aj desiatky generácií dozadu. A je predávaný z jedného pokolenia na ďalšie. A o ktorom bližšie píšem v mojej pripravovanej knihe.
V tomto prípade je to naprogramované správanie v duchu “keď zomriem, tak sa o mňa musí niekto postarať”. Pretože keď sa nepostará, tak sa stane niečo zlé. A pretože to tak robili aj rodičia našich rodičov, tak to tak bezmyšlienkovite robíme aj my. A ako všetky škodlivé programy v počítačoch, tak aj tento nám škodí a vytvára mnoho bordelu v našich životoch. A často je aj predmetom rodinných sporov, hádok o dedičstvo, strachu a iných emócií ešte dávno predtým, než daný neborák vôbec stihne umrieť.
Tým nehovorím, že by sme si nemali uctiť pamiatku našich blízkych, keď umrú. Túto otázku som už riešil v staršom článku. Podstatou článku je to, že ľudia riešia ešte počas svojho života mnohé absurdity, ktoré pre nich po smrti už nemajú vôbec žiadny význam. A jednou z nich je aj práve táto “životná” otázka, že kto sa o nich postará, keď umrú. Napriek tomu, že na to majú potomstvo, kamarátov, a dokonca aj štát. Z ktorých sa vždy niekto nájde, kto sa o to postará, resp. kto to telo s úctou pochová.
Je to úplne zbytočné
Preto je úplne zbytočné riešiť túto otázku, že kto sa o mňa po smrti postará. Po smrti je už aj tak všetko zajedno. Pozemský život sa skončil, a jííízda pokračuje v ďalšom svete. Kde je už úplne jedno, aký pomník postavia mŕtvemu telu, alebo akým ťažkým kameňom ho zavalia, aby mu bola zem ľahká. Je to asi tak dôležité, ako keby ste riešili, že čo sa stane s obchodom, keď z neho po nákupe potravín odídete domov.
Podstatné je riešiť svoje aktuálne problémy. Tie, ktoré viete vyriešiť ešte počas života. Problémy, ktorými denno-denne musíte čeliť. Aby ste rástli, rozvíjali a zlepšovali sa. A postupom času žili naplnený život. A smrť brali len ako nevyhnutnú vec, ktorá raz príde. A po ktorej už všetko bude jedno. Lebo riešenie toho, čo môžete spraviť ešte pokým ste na tomto svete, má oveľa väčšiu hodnotu ako riešenie svojho pohrebu. Nielen pre vás, ale aj pre ľudí okolo vás. A ak sa do toho s odvahou opriete, tak to pred smrťou oceníte. A nielen vtedy. Ľutovanie sa na smrteľnej posteli a dlho pred ňou je už totižto úplne zbytočné.