Deti – sú náš majetok?

To sú MOJE deti!!!Takmer každý rodič si dnes nárokuje na svoje deti. A neprestáva to ani vtedy, keď vyrastú a odídu žiť vlastný život. Čo sa prejavuje ako úchylné staranie sa do “detí”. Problém je veľakrát v tom, že rodičia si myslia, že deti sú ich majetok, a preto si s nimi môžu robiť čo chcú. A pritom ani nevedia, ako veľmi sa mýlia.

 

 

Odkedy si rodičia nárokujú na deti

Problém je teda v tom, že rodičia majú často majetnícky prístup k deťom. Veď ich predsa splodili, možno aj vychovali, takže si nárokujú. A to aj dlho potom, ako sa ich potomkovia od nich odsťahujú či si založia vlastnú rodinu. Pre nich sú to stále deti, aj keď majú 50 rokov. A odtiaľ sa potom odvíjajú aj ich nárokovacie poruchy.

Pôvodne som si myslel, že to je len trend dnešnej doby, keď rodičia majú deti preto, lebo “sa to patrí”. Spoločnosť nás predsa vychováva a rodičia nás navyše tlačia do toho, aby sme vychodili dobrú školu, našli si dobré zamestnanie, vydali/oženili sa, kúpili si dom, auto, …. a samozrejme hneď “vyrobili” aj deti. V niektorých rodinách dokonca hneď po svadbe.

Časom som však zistil, že som sa mýlil. Toto správanie je tu už dávno, minimálne od staroveku. Keď si pozriete starovekú, stredovekú, a dokonca donedávna aj novovekú literatúru, tak tam bolo normálne, že deti museli byť doživotnými otrokmi rodičov. Napriek tomu, že už v starovekej Biblii boli deti považované najväčšie požehnanie v živote. Napriek tomu sa však za všetko museli podvoliť, a za všetko ich mlátili, ak si dovolili odvrávať. V dnešnej dobe sa už deti až tak nemlátia, ale využívajú sa iné prostriedky týrania. Neposlúchaš? Nepôjdeš von, nedostaneš telefón, máš zákaz internetu na týždeň. Iné prostriedky, rovnaký účel. Doba sa v tomto zasa za tie tisícročia až tak nezmenila.

Novodobý trend

Čo je však horšie, tak v posledných 10-20 rokoch vidím ešte oveľa horší trend. Rodičia vyrobia 1-2 deti nie preto, lebo by sa tešili na tie malé bytosti, s ktorými budú tráviť časť života. Vyrobia ich len preto, lebo “sa to dnes nosí”, alebo “lebo ich majú kolegovia”. K deťom sa pristupuje ako k majetku, ktorý si síce už našťastie nemôžu kúpiť, ale to im nezabraňuje stavať ich na úroveň nového auta či mobilu. A keď sa im deti znepáčia – čo je otázka maximálne zopár mesiacov pri takýchto prípadoch – tak spravia všetko možné, aby sa ich zbavili.

A robí sa to nie tým, že by ich dali do sirotincov, ale tým, že zariadia všetko možné tak, aby od nich mali pokoj čo najdlhšie. Keď sú malé, tak ich strčia do jasiel či do škôlky na čo najdlhšiu dobu. Keď sú väčšie, tak ich hodia na krk starým rodičom či pestúnkam pri každej jednej príležitosti (“aby si oddýchli” a podobné ohavnosti). Prípadne ich podľa najnovšieho trendu zapíšu na 10 krúžkov (z ktorých sa nájde sotva 1, ktorý má oporu v záujmoch dieťaťa), alebo dajú do špeciálnych škôlok/škôl, aby boli deti zaúkolované ako top manažér aj do 8mej večer. A ešte sa tým chvália pred ostatnými, aké majú “šikovné”, “skvelé” a “výnimočné” deti.

Len v samotnej Bratislave je hneď niekoľko škôlok a škôl, kde je úplne normálne, že rodičia alebo niekto iný príde po deti večer po 8mej či po 9tej. Pri takýchto prípadoch je jasné, že deti dopravia domov, nakŕmia a idú spať. A ráno keď vstanú, tak ich vychystajú do škôlky/školy, a zasa sa s rodičmi moc nevidia. Interaktivita s rodičmi je nulová, a tak to potom aj dopadne, keď vyrastú. Majetok, o ktorý sa nikto nestará, upadá. A úpadok dnešnej mládeže je až tragický. Ignorancia sveta a pravidiel okolo nich, žiaden záujem o svoju budúcnosť, a založenie si vlastnej rodiny je nadávka. Alkohol, cigarety a drogy v mladom veku sú pre nich dnes už úplne normálne. Až na to, že to vôbec normálne nie je.

Deti nie sú majetok

Či už ide teda o starú gardu rodičov, alebo o nových “moderných” rodičov, tak v princípe medzi nimi až tak rozdiel nie je. Na svoj majetok – deti – si nárokujú rovnako ako na svoj mobil či auto, a cítia sa nanajvýš oprávnení robiť si s nimi čo chcú. Veď ten majetok je predsa ICH. Prejavuje sa to najmä týmito bežnými frázami:

  • to je MOJE dieťa, a JA si s ním môžem robiť to, čo chcem!
  • to je MOJE dieťa, a budem sa doňho starať!
  • to je MOJE dieťa, a ja rozhodujem, čo s ním bude a čo bude robiť!
  • v Biblii je napísané – “cti si svojho otca i matku, aby si dlho žil na zemi”, a preto musíš bezpodmienečne poslúchať a ešte mať za to úctu k mne!  (dementnosť level 1000, resp. absolútne fanatické nepochopenie x-tého božieho prikázania od tých, čo v živote nečítali Bibliu)

Je to porucha

Škoda len, že deti tieto “skvelé” názory nezdieľajú s nimi. Pretože deti nie sú ich majetkom ani otrokmi. Ale sú to samostatne mysliace a cítiace bytosti, ktoré majú na tomto svete rovnaké potreby, ako každý iný. Majú svoje schopnosti, talenty, dary, a chcú sa realizovať na tomto svete svojím spôsobom. Koniec koncov, sú na to dokonale vybavení. Len im v tom rodičia robia prekážky, pretože vo väčšine prípadov si tým snažia zakryť svoje neistoty, a využiť deti na to, čo sami v živote chceli a nedokázali. Určite poznáte také prípady, keď rodičia nútili deti ísť na tú “najlepšiu školu” (lebo sa na ňu oni sami nedostali), keď si mali kúpiť taký a taký dom/byt na takom a takom mieste (lebo to rodičia chceli a nedokázali), či aby x-té dieťa bol chlapec/dievča (lebo oni také chceli). A možno ste sa v tom práve našli sami.

Majetnícky prístup k deťom je totižto jednou z dlhodobých porúch dnešnej civilizácie. Mení sa iba jej prejav, ale porucha sa dedí zvyčajne z generácie na generáciu. U mojich aj manželkiných rodičov to je rovnako. My sme to však rozpoznali už dávno predtým, ako sme mali prvé dieťa, a rozhodli sme sa s tým nezmyslom skoncovať. Napriek tomu, že starí rodičia by si chceli robiť nároky aj na naše deti.

Deti sú živé bytosti

Ku našim deťom pristupujeme ako k živým bytostiam. Vychovávame ich, ako najlepšie vieme, učíme ich základné návyky a zručnosti, a najmä ich učíme samostatnosti. Keď ich niečo nebaví, tak im to nenútime, a keď ich niečo baví alebo zaujíma, tak ich v tom podporujeme. Poslušnosť vyžadujeme iba v základných návykoch (napr. “po príchode domov si umy ruky”, alebo “nelez do okna”) a niektorých zásadových veciach, ale inak im nechávame voľnú ruku. Sme tu predsa na to, aby sme ich vychovali, pripravili do života, a popri tom sa naučili mnohé aj o sebe. Pretože ako som písal v jednom veľmi nepopulárnom článku, tak ľudia okolo nás – a najmä naše deti – nám nemilosrdne zrkadlia naše vlastnosti, ktoré si nechceme pripustiť.

Keď však vyrastú a osamostatnia sa, tak ich necháme žiť vlastným životom. A nebudeme sa do nich vôbec starať. Ak budú chcieť pomôcť, tak pomôžeme. Ak budú chcieť zavolať alebo prísť na návštevu, tak ich hocikedy prijmeme. Vynucovať si to však nebudeme. Nie sú náš majetok. Sú to bytosti, ktoré si nás vybrali za rodičov, a my sme povinní ich vychovať a pripraviť do života. Nie sú však našim majetkom, čiže vecami, s ktorými si môžeme zachádzať podľa svojej ľubovôle, a zbaviť sa ich, keď sa nám znepáčia. Sú to živé bytosti. Ktoré máme pripraviť na to, aby sa mohli ďalej rozvíjať a učiť sami, a pokračovali spolu s ostatnými vo vytváraní budúcnosti pre ďalšie generácie. Majetku si všetci aj bez nich môžeme za celý život nakúpiť ešte kopec.

Ako z toho von

Deti teda nie sú našim majetkom. Nie sú nikoho majetkom. Sú našim darom. A čím skôr sa ľudia podľa toho zariadia, tým lepšie sa bude obom stranám dariť v živote. Veď veľa rodinných konfliktov vzniká práve z tohto majetníckeho nárokovania si na deti a vynucovania si ich správania na obraz rodičov. V živote však máme aj bez toho kopec problémov, ktoré sú oveľa dôležitejšie. Tak prečo si týmto sťažovať život ešte viac? Tak ako aj ostatné problémy, aj tieto prestanú hneď, keď si ľudia uvedomia príčinu problému, a prestanú s ňou. Vo výsledku to je vždy na prospech oboch strán – detí aj rodičov.

A čo Vy? Stretli ste sa s majetníckym prístupom rodičov k deťom? Prípadne, stalo sa to priamo Vám? Ako sa to prejavovalo? Podeľte sa o svoje skúsenosti, nech sa z nich poučia aj ostatní 🙂