Posledný rok som nepísal veľa článkov. Mal som oveľa dôležitejšiu misiu. A aj keď som si myslel, že som ju už dokončil, tak to ešte nebol cieľ. Skutočný cieľ sa objavil až koncom novembra. A až vtedy som zistil, že som si splnil obrovský sen. Ktorý bol úplne o niečom inom, a totálne ďaleko za tým, čo som očakával. A preto vám teraz poviem, prečo každému odporúčam, že aj vy choďte za svojimi snami.
Keď sa povie “choďte za svojimi snami”
Keď vám niekto povie, že choďte za svojimi snami, tak to znie dosť často ako klišé. Sami vieme, že by sme za nimi mali ísť, a že aj niekde hlboko vo vnútri cítime, že by sme to mali robiť. Ale aj tak to nerobíme. Pretože ani ostatní to nerobia, alebo preto, že je za tým veľmi veľa práce a obetovania sa. Alebo jednoducho preto, že sme na svoje sny už úplne rezignovali.
Naše sny sú však v skutočnosti naším kompasom v živote. Hovoria o tom, kam sa máme dostať. Nehovoria však o tom, ktorým smerom presne máme ísť, a čo máme pre to robiť. Vieme však, že to je miesto niekde na mape, kam sa máme dostať, len nevieme ako a za ako dlho. Ten vnútorný pocit, že máme ísť tam a tam, však niekedy udusíme. Lebo práca, problémy, hypotéka. On sa však vynorí po čase opäť. Väčšinou vtedy, keď nás k tomu prinútia okolnosti – keď stratíme prácu, zdravie, priateľov. Keď sme na dne. A keď nám je absolútne jedno, čo sa bude ďalej diať.
Naše sny sú pre nás majákom do života. Ktoré sme dostali veľakrát z neznámych príčin. A ktoré nám v živote môžu priniesť rovnaké množstvo depresií aj potešenia. Depresie prichádzajú vtedy, keď robíme všetko ostatné, len nejdeme za svojimi snami. A prehlbujú sa tým viac, čím ďalej sme zišli z cesty. Potešenie však prichádza vtedy, keď sa dostaneme naspäť na cestu k svojmu cieľu. Keď zrazu všetko začne do seba zapadať. A nám sa začne “zázračne” dariť.
Ak sa nedáme odradiť a vytrváme až do konca, tak príde neskutočná radosť a naplnenie. Keď sa však opustíme či necháme prehovoriť na “reálny život”, tak to celé pokazíme. A popri tom si vytvoríme ďalšie presvedčenia, ako napríklad “keď to budem skúšať, tak sa mi to nepodarí”. Lebo práve sme sa pri tom presvedčili o “pravde”, že to tak “naozaj je”. V skutočnosti je to však iba sebaklam, že sme opustili svoje sny, a ponorili sa naspäť na dno.
Ako to začalo
Môj veľký sen začal ešte niekedy koncom roka 2007. Bol som vtedy top manažérom v najväčšej slovenskej banke. Popri tom ma pozvala jedna študentská organizácia, aby som im spravil tréning na tému “Rozhodovanie a riešenie problémov”. Napriek tomu, že som to vtedy na plnej čiare zvoral a väčšina ľudí počas tréningu doslova zaspala, tak ku koncu tréningu som ich prebudil, dal záverečný prejav, a dostal 5-minútový potlesk. Vtedy som to úplne nepochopil, ale povedal som si, že chcem školiť ľudí.
Svoj sen som však odkladal ešte ďalšie 3 roky. Veď teplé manažérske miestečko + bočné aktivity, vďaka ktorým som bol zahojený. V roku 2009 som po skončení megaprojektu odišiel zo zamestnania, a začal podnikať. Príbeh pokračoval ďalších 6 rokov, takže v skratke – v roku 2010 som stratil skoro všetky zdroje príjmu a bol som donútený začať školiť kadečo, aby som prežil. Postupne som to rozbehol ako lektor pre snáď všetky školiace firmy v SR a ČR, s prácou po celej Európe a polovici Ázie. Úspešný príbeh s čoraz viac prehlbujúcou sa prázdnotou pokračoval do roku 2015, kde som sa najmä vďaka zblbnutiu zo zdravej stravy zosypal. Zvyšok príbehu do leta tohto roku nájdete článku, ako som sa z toho dostal, a v článku, ako som v júli vyliezol na Mont Blanc.
Keď sen je len predvojom väčšieho sna
Už tým Mont Blancom som si splnil svoj iný, dlhoročný sen. Oddrel som si to tento rok ako nikdy predtým. Dlho som však netušil, prečo som tam naozaj liezol. A preto som liezol ďalej. Najprv na Elbrus, potom vo Vysokých Tatrách, až nakoniec som vyliezol na Matterhorn. To, čo normálne ostatní zvládnu po niekoľkých rokoch športovania a aktívneho horolezectva, sa mne podarilo za 4 a pol mesiaca tréningu. Napriek tomu, že ma ostatní horolezci presviedčali, že nemám šancu, a že sa bude musieť stať nejaký zázrak, aby som to dal. Alebo že to bola náhoda. A keby neboli fotky, tak by mi to doteraz neuverili.
Po ceste z Matterhornu dolu mi však prišiel telefonát od môjho známeho, či im nespravím nejakú prednášku. Polomŕtvy a vyšťavený som mu povedal, že áno, že niečo vymyslíme, a po 3 týždňoch bola prednáška. Nasledovala potom ďalšia prednáška v Prahe, kde miestnosť doslova praskala vo švíkoch, a ľudia nešetrili chválami na to, čo sa mne zdalo ako ďalšia obyčajná väčšia prednáška. Pár dní po tom vo mne skrsla myšlienka – čo tak spraviť vlastný workshop? A zároveň na tú najťažšiu tému, aká existuje v tom, čo učím posledné roky?
Netušil som, prečo, ani ako na to, ale mal som ten vnútorný pocit, a vedel som, že to proste mám spraviť. Tak som išiel do toho naplno. Objednal sálu pre 100 ľudí, rozšíril info o akcii, a ďalšie 2 mesiace, až do konca novembra, som makal naplno na prípravách a čakal, koľko ľudí sa prihlási. Po prvom týždni sa prihlásilo asi 7 ľudí. A ďalšie týždne to oveľa lepšie nebolo. Zabral som však naplno, využil všetko čo som naučil za posledné roky, a nakoniec sa prihlásilo 56 ľudí. Plus ďalších 10-15, ktorých som na akciu jednoducho nepustil.
Svetlo na konci tunela
A pár dní pred akciou mi to začalo dochádzať. Ten workshop vôbec nebol o tom, čo som tam učil. Plnil som si sen spred 12 rokov, na ktorý som už dávno zabudol a rezignoval. A ktorý som si pripomenul možno raz tak za 3 roky, že niekedy v budúcnosti to snáď raz dám. Až som zrazu stál pred hotovou vecou. A moja logika to nechytala. Najprv som nechápal, ale potom som pochopil. Keď idete za svojim snom, tak sa všetko spojí pre to, aby to vychádzalo. Nemusíte pritom ani vedieť, že to je váš zabudnutý dávny sen.
Stačí ísť podľa svojho pocitu, a robiť to, pretože je to správne. Vytrvať a dať do toho všetko. A v dobrej viere konať dovtedy, dokým sa nedostanete k cieľu. Ktorý sa zo spätného pohľadu začne náhle javiť inak. Oveľa, oveľa lepšie. A že keď príde ten správny čas, tak vás Boh prinúti konať. Lebo chce pre vás len to najlepšie, a nechce, aby ste prepásli príležitosť. To sa prejaví ako náhly neodolateľný vnútorný pocit, že máte niečo spraviť. A aj napriek ťažkostiam máte stále silu ísť krok po kroku vpred. Za predpokladu, že ostanete stále na ceste, až dokým nedôjdete do cieľa. Kde naozaj pochopíte, o čo naozaj išlo.
Tak som to pochopil aj ja. Išiel som za tým, nechápajúc celé roky, prečo to robím. Oklamaný ilúziou, že chcem školiť, keď som v skutočnosti chcel byť spíkrom. Tak ako som to v roku 2007 nesprávne pochopil po tréningu, kde mi najprv všetci pospali, ale záverečnou rečou som všetkých nielen prebudil, ale nechceli potom ani odísť. Vytrval som však, a dostal som sa úspešne do cieľa. Po 12 rokoch a ani sám poriadne neviem ako, ale predsa. Obecenstvo bolo nadšené, a po skončení akcie sa samovoľne vytvorila fronta zhruba 15 účastníkov, ktorí mi blahoželali. A nevedeli si vynachváliť, aká to bola dobrá akcia. Pre väčšinu z nich najlepšia akcia, na akej doteraz boli.
Keby som to vtedy vedel
Keby mi vtedy niekto povedal, že na to budem musieť odísť z dobre platenej práce, začať podnikať, odškoliť desaťtisíce hodín po celej Európe a po Ázii, prejsť na zdravú stravu a zosypať sa z nej na úplné dno, rozbehnúť iný biznis, postaviť sa na vlastné nohy, vyliezť Mont Blanc, Elbrus, Matterhorn a naučiť sa ťažšie horolezectvo, zorganizovať vlastnú konferenciu a že to celé bude trvať 12 rokov, tak by som to jednoducho rovno zabalil. Aj keby ste mi to povedali pred rokom, že už iba rok, a že mám spraviť všetko to, čo som spravil za posledný rok, tak by som sa na vás iba usmial. Nevedel som však, čo to všetko obnáša, a tak som za tým išiel. Niekedy viac, niekedy menej. Po 12 rokoch som úspešne v cieli, obohatený o tonu životných znalostí, ako úplne iný človek. Celý príbeh by vydal na niekoľko hodín rozprávania, a nájdete ho v mojej pripravovanej knihe, ktorá vyjde už niekedy začiatkom budúceho roka.
Pretože toto si už nemôžem nechať len pre seba. Každý deň vidím okolo seba, ako sa ľudia ľutujú a bičujú, a pokračujú v robení toho, čo ich nebaví. Ako nejdú za svojimi snami, neobjavujú svoje talenty, a plytvajú svojim životom. Ako sa vďaka tomu zbytočne trápia, a ako končia veľakrát najprv na zdravej strave, a potom po lekároch a nemocniciach. V rozhádaných, nefunkčných rodinách, snažiaci sa prežiť do ďalšej výplaty, a nejak to dotiahnuť do ďalšieho dňa. Nemyslím teraz len sociálne prípady. Myslím tým aj “úspešných” ľudí v kancelárskych zamestnaniach. Navonok vytrénovaný úsmev a vo vnútri prázdnota, ktorú spoznáte okamžite pri priamom pohľade do očí. Lebo rodičia hovorili, že keď vyštudujem a získam dobré zamestnanie, tak všetko bude v poriadku. Päť šálok kávy denne a zdravá strava však odhaľujú krutú pravdu.
Choďte za svojimi snami
Preto aj vy choďte za svojimi snami. Daň za nenasledovanie vlastného srdca je krutá. Viem to z vlastnej skúsenosti, a vidím to aj v uliciach, keď si všímam okolitých ľudí. Žijeme cudzie sny, a predpokladáme, že nám bude dobre. A zabúdame počúvať sami seba a svoj vnútorný hlas, ktorý jedná iba v našom najvyššom záujme. Na jednej strane je to pochopiteľné, že sa veľa ľuďom do toho nechce, lebo popri tom pocite cítia, že to bude extra ťažké. Oveľa ťažšie je však žiť celý život proti sebe, a zomierať s pocitom viny, že sme na to nemali odvahu. Preto si vyberám tú na prvý pohľad ťažšiu, ale výsledkami ľahšiu cestu. Pretože chcem naplniť svoje poslanie v tomto živote. A pretože som dostal už zopár krutých lekcií o tom, keď tak nebudem robiť a keď si to budem chcieť náhodou rozmyslieť.
Preto aj vám odporúčam to isté. Choďte za svojimi snami. Bude to možno ťažké. Možno to bude trvať dlho. A možno vám pri tom nikto nepomôže. Ale bude to stáť za to. Objavíte pri tom svoje skryté talenty, ktoré by ste v teplučku domova nenašli. Vyrastiete tak vysoko, ako by ste si to nikdy predtým nevedeli predstaviť. Budete mať neskutočný pocit naplnenia. Budete mať zmysel života. A najmä nebudete ľutovať na smrteľnej posteli, že ste na to nemali odvahu. Že ste stvrdli na jednom mieste, aj keď by ste to možno zo spätného pohľadu aj dokázali. Pretože najväčší luxus v živote je robiť to, čo nás nebaví. A nechcem, aby ste tak skončili tiež. Máte totižto na viac. Na oveľa viac.
Presný postup, ako sa tam dostať, a ako na to, je však na dlhšie rozprávanie. Preto sa ho dozviete v mojej novej knihe 🙂