Stále čakáte, až vám niekto niečo dá?

Nečakajte na zázrak, že vám niekto niečo dáMinule som išiel s jedným taxikárom, ktorý sa mi sťažoval, ako jeho žena strašne málo zarába. Také tie klasické reči, že pracuje ako predavačka za 400 eur v Bratislave, a akí sú všetci zamestnávatelia zlí, a mali by platiť viac, aby bolo lepšie. Typický príklad toxického správania, kde človek čaká, že mu niekto len tak niečo dá. A ak nie, tak je najhorší zloduch na svete.

Prečo to nechcete

Čakať, že vám niekto len tak niečo dá, je v skutočnosti správanie, ktoré nechcete mať, hneď potom ako zistíte, prečo. Pochádza ešte z ranných čias spoločnosti, a upevnil ho socializmus, ktorý vtĺkal ľuďom do hlavy, že im všetko dá, ak budú poslúchať. Socializmus však nie je na vine. Na vine je vždy ten, kto sa tým nechal zlomiť. O tom však inokedy.

Čakanie, že vám niekto niečo dá, je v skutočnosti bohapusté žobranie. Áno, žobranie. Je to typické správanie pre žobrákov, že sa niekam postavia, natrčia ruku, a čakajú, že im niekto niečo dá. Zatiaľ čo žobrákmi väčšina ľudí pohŕda, tak sami veľakrát robia to isté, len za iných okolností. Pretože podobne ako veci čo nás vytáčajú, aj pohŕdanie je v skutočnosti iba výsledok nastavenia zrkadla našich vlastností zo strany toho druhého. Netreba sa však za to hanbiť ani urážať. Treba na tom pracovať. Lebo všetci máme na viac.

Dôsledky čakania, až vám niekto niečo dá

Sťažovanie a čakanie, že vám niekto len tak niečo dá, pripomína rojkov. Ich toxickú verziu v nukleárnom Disneylande. Zatiaľ čo rojčenie je relatívne neškodná vec, ktorá najmä zabíja čas, tak čakanie na odmenu za nič je prudko toxické. A ako všetko toxické, aj toto rozožiera a otravuje. Tentokrát našu dušu. Preto je aj tak ťažko spozorovateľné a merateľné. Aj keď následné prejavy sú celkom zrejmé – negatívne zmýšľanie, ohováranie, závisť, a všeobecný mentálny úpadok. Čo škodí najprv osobe samotnej, a časom všetkým okolo nej. Rovnako ako keď hodíte sud s toxickým odpadom do panenskej prírody.

Evergreen za 400 eur

Keď sa vrátim k hornému evergreenu s predavačkami za 400 eur, tak tam to vidno najlepšie. Jednak minimálna mzda je už dávno nad 400 eur, takže menej ako minimálku majú iba tí, ktorým sa nechce pracovať. Alebo pracujú načierno. Pretože podľa Štatistického úradu, ktorému zamestnávatelia musia každý mesiac nepriamo cez Sociálnu poisťovňu odovzdávať informácie o tom, koľko presne kto zarobil, zarábalo minimálku už pred niekoľkými rokmi menej ako 5% obyvateľov.

Ďalší argument pre neveriacich sú zamestnávatelia samotní. Stačí si pozrieť ponuky na pracovných portáloch, a nielen že v Bratislave, ale ani na strednom Slovensku nevedia zohnať ľudí ani na tak jednoduché práce, ako je kuchár či upratovačka. Za viac ako 1000 eur mesačne. Pri odborných profesiách sú ponuky niekoľko násobne vyššie. A aj pri tých predavačkách ešte donedávna bolo vidno kopec billboardov, kde jedna sieť hypermarketov zháňala dlhý čas predavačky s nástupným platom okolo 900 eur. Plus príplatky a odmeny.

U nás však máme asi rekordne vysoký počet predavačiek, asi najvyšší na svete, ktoré vraj pracujú za 400 eur mesačne. Po pohľade na ich výplatnú pásku však zistíte, že suma je oveľa vyššia, a väčšinu toho rozdielu tvoria splátky kadejakých, väčšinou zbytočných úverov. Na nový televízor, telefón či dovolenku. Čiže úplne nevyhnutné veci pre život. A najmä je na vine ten zlý zlý zamestnávateľ. Ktorý sa určite musí topiť v peniazoch, a nechce dať. Podobné zmýšľanie, ako majú žobráci o svojich okoloidúcich.

A ako z toho von?

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že čakanie, že vám niekto niečo dá, bez adekvátnej protihodnoty, je zbytočné. Respektíve, nie zbytočné, ale zničujúce. Človek sa tým sám doslova otravuje, vytvára zo seba obeť systému, a namiesto práce na sebe sa umára nad vymyslenou nespravodlivosťou sveta. V skutočnosti je to však iba zrkadlo nášho života. Nemôžete čakať, že za nič niečo dostanete naspäť. Je to ako prísť za tou predavačkou bez peňazí, a povedať jej, že chcem henten chleba. A daj mi, lebo ja chcem a nemám. Zatiaľ čo ona bez mihnutia oka odmietne, tak to isté robí v opačnej roli svojmu zamestnávateľovi. Ako najväčšia obeť. Trápne.

Keď už človek naozaj chce zarábať viac, tak by v prvom rade mal ponúknuť viac najprv on. A pohnúť riťou. Môže sa napríklad začať učiť nové jazyky, nové zručnosti, alebo sa nejako inak zlepšovať. Dnes je to oveľa jednoduchšie ako kedykoľvek predtým, a bežné zručnosti sa dajú naučiť aj zadarmo. Každý má dnes telefón s internetom, ktorý bohužiaľ používa na fotenie sa na sociálne siete a útek pred realitou. Namiesto toho, aby si otvoril Google alebo YouTube a zadal tam „ako sa naučiť XYZ“. Mentálna onania je totižto ľahšia ako používanie rozumu.

Keď sa človek do toho oprie a niečo dá

Na druhej strane, keď si človek dá tú námahu naučiť sa niečo, za čo sú mu ostatní zamestnávatelia ochotní zaplatiť viac, tak sa už nebude musieť sťažovať. Jedine že by si chcel škodiť. Zamestnávatelia na Slovensku sú totižto až prudko zúfalí z toho, že nevedia nájsť nielen vzdelaných ľudí, ale už ani ľudí na absolútne jednoduché, nekvalifikované práce. Čo po slovensky znamená, že sú ochotní bez mihnutia oka platiť oveľa viac, ako kedykoľvek predtým. Keď nájdu adekvátneho človeka. Lenže ponuka na druhej strane je takmer nulová.

Pretože keď sa niekomu nechce, tak s ním nič nepohne. Dnes máme ultra lacné potraviny a väčšinu tovaru, takže človek prežije relatívne slušný život už aj na sociálnych dávkach, ak nerozhadzuje. Nemá síce jachtu a nové Ferrari, ale má čo jesť a piť, má kde spať a má si čo obliecť. Čiže niekoľkokrát vyššia životná úroveň, ako mali naši prarodičia. Ale sťažovať sa na 400 eur je najľahšie. Preto to aj všetci robia. A zbytočne sa trápia.

To najlepšie na koniec

Nakoniec ma k tomu napadá vtip, ktorý som kdesi videl, a ktorý je čím viac aktuálnejší. Na obrázku bol mladý pár s realiťákom, ktorý išiel kupovať dom alebo byt. Pod obrázkom bolo napísané: „Robím predavačku v novinovom stánku v Margecanoch na polovičný úväzok. Môj priateľ je nezamestnaný, a občas si privyrába brigádou v McDonalde. Náš rozpočet je pol milióna eur.“ 😀

Takže nečakajte, že vám niekto niečo len tak dá. Najprv musíte dať niečo vy, aby vám niekto mohol dať niečo ako protihodnotu naspäť. Tak to funguje, a nemá zmysel proti tomu bojovať. Lebo odpor nikdy nič nezmení. Namiesto toho to využite. Máte totiž na viac, ako len na žobranie.