V dnešnej uponáhľanej dobe sme si už akosi zvykli na to, že musíme robiť veci rýchlo. Že sa musíme ponáhľať, prekonávať či stíhať termíny. Z času sa stal prudko nedostatkový tovar, ktorého nedostatkovosť paradoxne rastie napriek tomu, že máme kopec technológií, ktoré nám vedia čas ušetriť viac ako kedykoľvek predtým. Čím to je?

Na začiatok vám poviem niečo, čo sa mnohým nebude páčiť – a to, že uponáhľanosť je znakom hlúposti. Nemyslím tým teraz hlúposť z profesionálneho hľadiska, ale skôr z pohľadu návykov a nakladania s časom. Pretože všetko v našom živote má svoj čas. A hneď si povieme, prečo to tak je.

Čo je za uponáhľanosťou

Za uponáhľanosťou je veľakrát jednoducho nedostatok návykov a schopností. Alebo, ako hovorieval môj otec – “kto nemá v hlave, má v nohách”. Pritom na vyriešenie uponáhľanosti netreba nejaké extra geniálne mozgové bunky. Stačí sa na chvíľu zastaviť, zamyslieť sa, či by to nešlo spraviť aj inak, a až potom konať.

Uponáhľanosť vychádza takmer vždy z presvedčenia, že musíme niečo veľmi rýchlo spraviť, pretože príde niečo veľmi zlé, alebo o niečo prídeme. A zatiaľ čo v niektorých prípadoch je to opodstatnené – napr. keď sa na vaše malé dieťa rúti besný pes – tak v ostatných prípadoch to opodstatnené nie je. Tú urgentnosť si vyvolávame iba my sami. Vo svojej hlave a veľakrát na základe mylných predstáv, čo sa stane, keď sa stane. A nevieme o tom až dovtedy, dokým neskúsime niečo iné. Pretože až keď sa naučíme niečo robiť lepšie, tak až potom zistíme, ako veľmi sme sa mýlili.

Dôvody, prečo sa neponáhľať

Prvý dôvod, prečo uponáhľanosť nie je normálna, je to, že je to obyčajná stresová situácia, čiže konanie na základe strachu. Je to stav mysle, kedy sa človeku vypne väčšina logiky, tak ako pri každom jednom strachu, a človek koná pudovo. A aj jeho rozhodnutia sú len pudové, s minimom logiky. Namiesto overeného “dvakrát meraj a raz rež” robí unáhlené “100x rež a potom sa pozri, či sa ti to už podarilo”. Má nutkanie konať stále rýchlejšie a rýchlejšie, až dokým nepominie stimul, ktorý tú situáciu v ňom vyvolal – splnenie termínu, splnenie normy, stihnutie vlaku.

Pritom problém nie je v tom, že sa snažíme niečo stihnúť. Problém je naša reakcia – že sa dostaneme do stresovej situácie, a vypne nám logika. A dostaneme sa do stavu, kde síce robíme strašne rýchlo a strašne veľa, ale produkujeme veľmi málo a neefektívne. Z veľmi jednoduchého dôvodu – keď je naša logika na absolútnom minime, potrebnom na prežitie v danej situácii, tak pre strom nevidíme les. Nevidíme to veľké množstvo alternatívnych možností, ako by sme to isté vedeli vyriešiť bez zhonu či s menším množstvom námahy. V strese má totiž človek tunelové videnie, kde vidí, že musí priamo dosiahnuť cieľ. A rýchlo rýchlo utiecť pred tým svojim pomyselným gepardom, ktorý ho “naháňa”.

Zatiaľ čo v prírode by takéto niečo bolo opodstatnené, tak v civilizácii už nie je. Keby sme sa v prírode zastavili na úteku pred gepardom, aby sme si premysleli alternatívy, tak by nás za pár sekúnd sundal dole. V kancelárii či v budove nám však zvyčajne nepobehujú gepardy, a zastaviť sa na pár sekúnd nie je problém. Keby len problém – ono to je žiadúce. Pretože až po tom, čo sa na chvíľu zastavíme a mentálne sa odtrhneme od naháňania nášho cieľa, tak sa vieme začať sústrediť na hľadanie iných ciest. A až vtedy začína šanca, že prídeme na niečo lepšie. Dovtedy “je to marný”.

Možno sa vám zdá, že to je nezmysel. Ale nie je.

Prečo by sme sa mali zastaviť, keď absolútne nemáme čas?

Z jednoduchého dôvodu. Času máme všetci rovnako – 24 hodín každý jeden deň. A opakovaný nedostatok času je signálom pre nás, že niečo robíme veľmi zle. Že s tým časom nevieme nakladať správne. Alebo že nám chýba nejaká zručnosť, technológia alebo iba návyk, aby sme si takéto situácie buď nevyrábali, alebo aby sme ich vedeli lepšie riešiť.

Nezávisle na tom, čo viete, alebo v ktorej fáze života ste, tak existuje jedna dobrá technika, ktorú ma svojho času naučil jeden slovenský top manažér. Ktorý veľmi dobre vedel, o čom rozpráva. Keď začnete mať pocit, že máte málo času, alebo že nestíhate, tak sa okamžite zastavte. Zopárkrát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite, aby ste sa aspoň trochu upokojili, a aby naskočila logika. Potom sa sami seba spýtajte niektorú z týchto otázok: Ako toto isté môžem spraviť lepšie? Ako to môžem spraviť rýchlejšie? Ako to pôjde spraviť inak? Čo z toho nutne nemusím spraviť? Čo by som musel spraviť, ak by som mal na to 2-krát menej času?

Riešenia

V každej situácií totižto existuje viac ako 1 riešenie. Aj keď situácia vyzerá akokoľvek beznádejne, tak VŽDY existuje viac ako jedno riešenie. Musíme si to však vedieť pripustiť, a otvoriť sa tomu. A tých riešení sa potom začne zrazu objavovať viac. Pretože v každej situácií existujú nie dve či tri riešenia, ale nekonečné množstvo riešení. Len veľakrát nie sme dostatočne vysoko na to, aby sme ich videli. To nám však nesmie slúžiť ako výhovorka. A namiesto toho je lepšie sa sústrediť na hľadanie aspoň jedného-dvoch ďalších spôsobov, ako sa dá daná situácia vyriešiť.

A na to nemusíme byť geniálni. Keď si to pripustíme, že existuje aj iný spôsob, a dáme tomu aspoň zopár sekúnd, tak sa zvyčajne hneď začne vynárať prvá alternatíva. A čím dlhšie vydržíme, tak tým viac ich náš mozog začne generovať. Najmä ak to nerobíte prvýkrát, a už ste si na to navykli. A čím viac to robíte, tým viac budete prekvapení, ako skvele váš mozog pracuje. Stačí sa len na chvíľu zastaviť, porozmýšlať a pohľadať. Prvé riešenie vypadne z vás takmer okamžite.

Ďalší dôvod

Druhý dôvod, prečo uponáhľanosť nie je normálna je to, že všetko má svoj čas. Niektoré veci v živote neprichádzajú hneď vtedy, keď si na ne zmyslíme. Ale až vtedy, keď sme na ne pripravení a sme schopní ich zvládnuť. Niekto “tam hore” totižto vie oveľa lepšie ako my, čoho sme momentálne schopní, a čo to s nami spraví, keby sa to hneď uskutočnilo. Či už sa jedná o viac peňazí, o nový vzťah, o nový prírastok do rodiny, o nové zamestnanie či príležitosti. Ako hovorí jedna stará múdrosť – “keď je žiak pripravený, tak učiteľ sa nájde”.

My sa však snažíme byť silou-mocou moderní, a používať silové riešenia – tlačiť na pílu, aby to bolo čím rýchlejšie, a aby sme tú situáciu obrazne “pretlačili” svojimi schopnosťami. Celý takýto prístup až na pár výnimiek však končí rovnako – sypaním hrachu na stenu. A čudovaním sa, prečo tak veľmi nestíhame. Napriek tomu, že nosíme v hlave superpočítač a vo vrecku smartfón. A máme 100x viac možností, ako mali naši rodičia. Pritom možno stačilo iba trochu počkať, a celé by to bolo oveľa ľahšie.

Ako to bolo u mňa

Pamätám si ešte dobu, keď som chodil školiť po celej Európe, a čiastočne aj po Ázii. Celé dni som bol na nohách, aby som zarobil čo najviac. Bral som každú jednu príležitosť, pretože tak ma to naučili rodičia. Moja žena častokrát bola doma sama, a v tom najhoršom ma videla iba cez víkendy – ak som náhodou neškolil aj cez ne. Makal som od rána do noci, a popri tom naberal ešte rôzne fušky, aby som maximalizoval zárobok. A potom prišlo moje zosypanie sa zo “zdravej” stravy. Pretože nebola schopná podporovať môj hektický životný štýl, tak ako normálne jedlo.

Keď som potom ležal v nemocnici, tak som si po pár dňoch uvedomil, že mi to za to nestojí. Že sa predsa nemusím toľko naháňať za každým eurom. A že musí existovať iná cesta. Pretože až keď je s človekom veľmi zle, tak si uvedomí, čo má v živote naozajstnú cenu. A tak som sa zbavil väčšiny vtedajšej práce, a začal robiť veci inak. Po pár mesiacoch sa to otočilo k lepšiemu, a po 3 rokoch sa až na pár výnimiek už nemusím naháňať. Zarábam oveľa viac, a pracujem menej, ako to bolo ešte pred pár rokmi. S minimom stresu a s väčším zmyslom života.

Aký to malo zmysel

Toto celé však tiež malo svoj čas. O tom, čo robím teraz, som vedel že existuje už od roku 2010. Keby to ale prišlo skôr, tak by som to podvedome sabotoval. Jednak som ani neveril, že to funguje, a ani som nemal také skúsenosti, aby som to mohol začať robiť. A ani by som nemal odvahu zahodiť skoro všetko, čo som dovtedy dlhé roky budoval, aby mohlo prísť niečo ešte lepšie. Jednoducho by to bolo na mňa príliš veľké sústo, ktoré by ma udolalo, keby to prišlo skôr. Predtým som bol z toho zronený až čiastočne deprimovaný, prečo neprichádza viac peňazí, či prečo sa dejú veci inak ako by som chcel, keď sa tak veľmi snažím.

Dnes som za to vďačný, pretože to všetko bolo perfektne načasované za mňa. A prišlo to vždy v pravú chvíľu. Dovtedy stačilo počúvať svoj vnútorný hlas a robiť veci najlepšie, ako len viem. A poväčšinou bez naháňania sa. Keby sa to však nestalo, tak by som vám dnes nemohol hovoriť z vlastnej skúsenosti o tom, ako je to naháňanie sa zbytočné.

Čo robiť, ak nebudete mať čas

Preto keď sa budete nabudúce naháňať, a budete mať pocit, že sa všetko ide zrútiť, lebo nemáte čas, tak sa na chvíľu zastavte. Predýchajte sa a porozmýšľajte, ako by to išlo spraviť inak. Ako si to uľahčiť či zjednodušiť. A či to vôbec naozaj musíte spraviť. Pretože veľakrát sme uponáhľaní kvôli tomu, že na seba naložíme kopec zbytočností. Podobne ako máme aj doma kopec zbytočností, ktorých je dobré sa zbaviť. A keď nám to už neslúži, tak na čo to držať? Tak ako nám už neslúžia staré veci, tak nám neslúžia ani staré návyky ako naháňanie sa, a je dobré sa ich čím skôr zbaviť. Aby to uvoľnilo miesto všetkým tým dobrým veciam vo vašom živote, ktoré čakajú už len na to, až sa pre ne uvoľní miesto. Rozhodnutie je len na vás.

Všetko v našom živote má teda svoj čas. A keď príde, tak treba konať. Dovtedy je lepšie snažiť sa byť najlepším človekom, akým len vieme byť, a hľadať nové riešenia či učiť sa nové zručnosti. Niektoré veci v živote totiž neurýchlite. Majú svoj čas a miesto. A prejavia sa hneď, keď príde ten pravý moment.