Prečo sa zbaviť svojich starých vecí

Kam patria staré veciVeci, ktoré nám už neslúžia, je zbytočné skladovať. V tom sa asi všetci zhodneme. Vedeli ste však, že to je nielen zbytočné, ale aj kontraproduktívne? A že si škrečkovaním starých vecí nepriamo dokonca aj škodíte?

Keď som toto počul prvýkrát, tak mi hlavou prebehla otázka, ktorú sa spýtal sám seba snáď každý – “a čo keď sa mi to raz zíde?“. A nasledovalo “logické” zdôvodňovanie si, prečo by som sa toho nemal zbaviť. Aj keď to bolo úplne zbytočné. A to ešte neberiem do úvahy priamy dôsledok zhromažďovania starých vecí – že ich časom nemáte kde skladovať. To však vtedy nebolo až tak podstatné.

V tej dobe som býval v prenajatom mini-byte v centre Bratislavy. Bol taký malý, že z izby do kuchyne či do kúpeľne stačilo spraviť 1-2 kroky. Pri takej malej rozlohe sa naučíte veľmi efektívne využívať priestor – najprv pod posteľou, potom v skriniach, na skriniach, v komore, v škáre medzi pračkou a kuchynskou linkou, pod kuchynským stolom… Až som raz narazil na jednu zásadnú vec – čím ďalej, tým viac bolo ťažšie vymyslieť, kam dať tú ďalšiu knihu, suvenír či nebodaj nový hrniec. Prial som si vtedy, aby som mal väčší byt, ale to by odsunulo len riešenie problému do budúcnosti… A zhruba v tom období som čítal nejakú knihu, ktorú si už moc nepamätám. Ale tá pani v nej tvrdila, že každý máme akúsi kapacitu vecí. Že v danom momente vieme prijať a vlastniť iba obmedzené množstvo vecí. Čo mi pri mojom precpatom mini-byte prišlo logické. Ešte pár vecí, a začalo by to padať 🙂

Dôsledky obmedzenej kapacity

Čo ma však prekvapilo, boli dôsledky tejto osobnej kapacity. A že to vôbec nezávisí od veľkosti nášho bytu, ale skôr od veľkosti našej osobnosti. Hlavný dôsledok bol totiž taký, že keď sa priblížite k svojej kapacite vecí, tak nové veci do vášho života prestanú prichádzať. Alebo prichádzajú len vo veľmi, veľmi obmedzenom množstve. Viete si to predstaviť ako pohár, ktorý má nejakú kapacitu, a už je skoro plný vody. A vy by ste ho chceli naplniť ešte viac, ale vtedy niekto zhora vykríkne – “STOP! Nelej tam viac, lebo vyleješ!”.

A tak je to aj s našou kapacitou vecí. Keď sa k nej priblížime, tak zrazu prestanú nové veci ku nám prichádzať. Aby sme “nevyliali” a nevyšlo to navnivoč. Kapacitu síce vieme dlhodobo zvyšovať aj znižovať, ale podstatná je momentálna kapacita vecí. Tá je ohraničená, a jediná možnosť, ako zistiť, či sme blízko hranice alebo nie, je to, akou rýchlosťou k nám tie nové veci prichádzajú. A nemám na mysli teraz iba nový iPhone, auto, alebo hoci aj len nový hrniec. Mám na mysli aj nehmotné veci, ako nové objednávky, nové príležitosti, nové skúsenosti. Na to všetko máme totižto svoju kapacitu, a dokým do nej len škrečkujeme, tak sa nám veľmi rýchlo zaplní.

A čo teda s tým?

To, čo káže logika – nepotrebného sa zbaviť, a uvoľniť priestor tomu, aby v blízkej dobe mohlo prísť niečo nové. A ono to určite príde. Veľakrát po zbavení sa starých vecí stačí počkať iba zopár hodín či dní, a nové veci sa objavia. Žijeme totižto v dobe, kedy si žijeme bezprecedentne luxusný život oproti tomu, čo tu bolo pred 100-200 rokmi a viac. Získať nové veci je otázkou zopár drobných.

Keď ste napr. pred 200 rokmi chceli novú košeľu, tak ste museli popri svojej práci, pracovať ešte niekoľko dní až týždňov, aby ste si ju vyrobili, alebo aby ste vedeli zaplatiť krajčírovi. Dnes novú košeľu kúpite za menej ako 5 eur. V second-hande aj za 1 euro. A všetko okrem luxusného tovaru je buď veľmi lacné, alebo neporovnateľne lacnejšie, ako hoci aj pred 20-30 rokmi. Takže aj keď niečo nemáte, a nechcete zrovna nový iPhone alebo nový dom, tak je to zvyčajne otázka zopár eur.

Škrečkovanie nie je dnes už opodstatnené

A preto v dnešnej dobe nie je opodstatnené škrečkovanie starých vecí. Ono to v podstate nie je potrebné už od čias priemyselnej revolúcie. Len socializmus s jeho umelo vyvolaným nedostatkom ľudí naučil všetko zberať, aby sa to nemuselo potom prácne “zháňať”. Takže najmä starší ľudia sú na to navyknutí. A keďže je zvyk železná košeľa, tak majú zvyčajne doma skrine plné rôzneho “harampádí”.

Pamätám si napr., ako sa nám pred 3 rokmi narodil náš syn. Moja mama mi vtedy doniesla klasické plátené plienky. Keď som na ňu pozeral ako bager na tvrdú hlinu, že prečo to nosí, keď dnes máme pohodlné pampersky, tak sa ohradila, že to sú kvalitné plienky, a že tie sporila posledných 30 rokov pre svoje vnúča. Tridsať rokov!!! A myslíte si, že bola jediná? Ani zďaleka. Moja svokra nám minule doniesla topánočky pre teraz už takmer 3-ročného syna. Čo by nevadilo, veď viete ako rýchlo deti vyrastú z vecí… Problém bol v tom, že tie topánočky nosila ešte moja manželka pred 35 rokmi. A medzičasom na nich stvrdla podrážka až tak, že by si mohla rozdať duel s Nokiou 3310. V oboch prípadoch sme babičkám veci vrátili naspäť. A radšej nechceme vedieť, aké poklady pre nás ešte doma skrývajú.

A čo sa stane po tom, ako sa zbavíte starých vecí?

Okrem toho, že budete mať viac miesta v byte, tak si nemusíte ani pamätať, kde ste čo založili. Veľa starých vecí dokonca môžete predať v rôznych bazároch či na internetovom Bazoši, a ešte tým získate nejaké peniaze. A keď ste mali preplnené skrine, tak nebuďte prekvapení, keď to bude aj niekoľko stoviek eur. Veci sú totižto na to, aby sa používali. A veľakrát niekto iný na tomto svete čaká práve na tú vašu vec, lebo ju z nejakého dôvodu potrebuje. A je dokonca za to ochotný zaplatiť aj nejakú sumu.

Takto napr. moja mama predala fľaše na výrobu sódovky, ktoré ešte od socializmu z podivných dôvodov držala v komore. Mala ich tam tuším 17, a pre mňa to bolo harampádí, ktoré nemalo žiadnu cenu. Po dlhšom presviedčaní ho nafotila a dala na Bazoš za 20 eur za kus. Všetkých 17 kusov sa predalo do 3 dní. A ona získala okrem miesta v komore okolo 300 eur navyše. Dokým to však nespravila, tak to malo hodnotu 0 eur.

Škrečkovanie starých vecí zrkadlí našu myseľ

Škrečkovanie starých vecí však často len zrkadlí to, čo sa podvedome deje v našej mysli. Veľakrát škrečkujeme v sebe staré názory, myšlienky či presvedčenia. Lebo sme boli vychovaní v mentalite nedostatku. A vyhodenie nepotrebných vecí z bytu spôsobí vyhodenie aj nejakého bordelu z našej hlavy. A zároveň pôsobí ako ďalší krok k tomu, aby sme sa dostali z tejto mentality nedostatku. Neviem prečo to tak funguje, ale funguje to. Všimnite si napr. ako vyzerajú domácnosti chudobných vs. bohatých ľudí. Chudobní ľudia majú preplnené skrine všakovakými vecami, aj keď nemajú peniaze. Ale keď vstúpite do domu bohatého človeka, tak tých vecí tam nie je veľmi veľa – práve naopak.

A nie je to len optická ilúzia, vyplývajúca z oveľa väčších priestorov. Pozrite si schválne fotky z domov niektorých amerických celebrít, ktoré zarábajú desiatky až stovky miliónov ročne. Nemajú izby prepchaté skriňami a rôznymi inými odkladacími priestormi. Ale namiesto toho majú v celej izbe len zopár kusov nábytku, väčšinou len na ozdobu. Napriek tomu, že si môžu dovoliť nakúpiť denne kamióny nových vecí. To sa však nikdy nekoná. Vedia, že čím menej toho majú, tým viac k nim môže prísť. A preto to u nich nenájdete haldy starých vecí, zaprataných ani v pivnici.

A akých vecí sa máme zbaviť?

Ja osobne používam jedno jednoduché pravidlo – zbavujem sa raz za rok všetkého, čo som nepoužil viac ako 1-2 roky. Pretože ak som to nepoužil tak dlhú dobu, tak to takmer naisto nepoužijem ani za ďalších 5 rokov. Výnimkou z toho sú veci, ktoré si musíte držať – napr. náhradné kľúče od kamarátovho bytu ak sa vymkne, váš rodný list či rôzne zmluvy a doklady. Nemá to však slúžiť ako výhovorka pre všetko ostatné.

Ak to začnete robiť prvýkrát, tak narazíte na to, na čo narazili všetci, vrátane mňa – emocionálne puto k veciam. Ktoré vám z jednoduchého vyhodenia veci zo skrine spraví filozofickú dilemu a emociálnu traumu na ďalšiu pol hodinu. To sú však iba naše staré presvedčenia, bojujúce s realitou. A keďže ste silnejší, tak sa stačí iba zakusnúť, a raz-dva to prekonáte. Prvých pár vecí síce budete vyhadzovať aj hodinu, ale ďalších 10 dáte potom okamžite. Ešte pár dní za tým budete cítiť nostalgiu, ale to prejde. Najmä keď k vám začnú prichádzať nové veci, lebo ste im uvoľnili časť svojej kapacity. Tak ako keby ste z tej pomyselnej fľaše odliali polovicu skazenej vody do kanála.

Potom sa však ešte len začnú diať veci

Ak podnikáte, tak k vám “magicky” začnú chodiť nové objednávky. V práci k vám “zrazu” začnú chodiť nové príležitosti, či sa stretnete s novými ľuďmi, aj keď ste predtým boli v “zabehnutom” uzavretom kolektíve. Nič v tomto živote totižto nie je náhoda. A ak chcete, aby k vám prišlo niečo nové, musíte sa pravdepodobne zbaviť niečoho starého. Aby to jednoducho uvoľnilo miesto. Čo dáva logiku, keď už viete, ako to funguje.

Preto neškrečkujte veci, a snažte sa zbaviť sa všetkého, čo ste už dávno nepoužili. Ak by ste to náhodou aj potrebovali o pár rokov znova, tak si to jednoducho kúpite za pár eur, či už v obchode, alebo v bazári. Dnes už máme totižto taký extrémny prebytok lacných vecí, že zohnať čokoľvek je hračka. Ktorú viete veľakrát spraviť aj bez toho, aby ste vyšli zo svojho bytu. E-shopy a donášky domov dnes fičia vo veľkom aj u nás. Pritom však nezabúdajte na jedno – to, čo dnes potrebujete, bude možno za pár rokov už nepotrebné. Budete vtedy už inou osobou, žijúcou v iných podmienkach, a možno aj vykonávajúcou inú prácu. Preto si toto preriedenie inventára spravte každý rok. Pretože aj keď si svoju kapacitu vecí vraj vieme aj zvyšovať, tak je oveľa ľahšie si ju v pravidelných intervaloch uvoľňovať zbavovaním sa nepotrebného 🙂