Dnes som sa vybral na bratislavskú Kolibu, a v miestnom bufete som pri kofole začul úsmevnú konverzáciu medzi jedným otcom a jeho malým synom. Okrem toho, že mu opakoval 30 rokov starý nezmysel, tak ako domáca autorita vštepoval svojmu synovi do hlavy presvedčenie, že ho chcú oklamať. Že je len obeť a musí byť ticho a držať krok. Sám si neuvedomoval, že takýmito banálnosťami programuje svoje dieťa na neúspech v živote.
Konverzácia o čipsoch
Tá konverzácia začala tým, že si rodinka v bufete kúpila balík čipsov. Ešteže si k tým čipsom nedali šalát 🙂 A pri ich otváraní sa hneď spustila takáto nejaká konverzácia:
Otec: Tieto čipsy sú vo zbytočne veľkom sáčku. Spravili väčší sáčok, ako je potrebné, a dali tam iba vzduch.
Syn: Prečo?
Otec: Lebo nás chcú oklamať!
Syn: A prečo nás chcú oklamať?
Otec: Aby to vyzeralo, že je tam tých čipsov viac, a aby sme ich kúpili.
Konverzácia v tomto duchu pokračovala ďalej, ale nemá zmysel pokračovať v nej tu. Zlo už bolo spravené, aj keď ten nešťastník nevedel, čo vykonal. Bol však o tom hlboko presvedčený, že je to naozaj pravda, a preto to povedal aj svojmu synovi. A prilial trochu do ohňa vznikajúcemu presvedčeniu v rastúcom dieťati, že ho všetci chcú oklamať. Aj keď pravda bola niekde úplne inde.
Pravda o balíčkoch čipsov
Ak sa spýtate technológa výroby v továrni, prečo sa čipsy predávajú vždy vo veľkých balíčkoch, navyše naplnených vzduchom, tak vám vždy odpovie to isté. Má to praktický dôvod. Keď sa totiž v minulosti plnili balenia až po okraj, tak čipsy došli na stôl zákazníka rozlámané. Pretože sú veľmi krehké, a pri plnom balíčku už len jeho chytenie do ruky spôsobilo polámanie časti lupienkov. A teraz si predstavte, koľkými rukami prejde jeden balík čipsov z továrne až na regál v obchode, kde ho X ľudí zdvihne, obzrie a možno aj položí, prípadne hodí naspäť. Nasleduje kúpa balíčka, a položenie do tašky s nákupom, kde na ten balíček opakovane tlačia viaceré ďalšie potraviny a iné predmety, až kým sa nedostane na koncový stôl. Keby v balíčku nebol vzduchový vankúš, tak jeme rozlámané čipsy, ako tomu bolo zvykom v minulosti.
Takže žiadne oklamanie sa nekoná. Takto sa balia všetky superkrehké potraviny a predmety, aby vydržali cestu ku koncovému spotrebiteľovi v čo najlepšom stave. Buď zabalením do väčšieho balenia a nafúknutím vzduchom, alebo obalením výrobku do rôznych foriem vonkajších vzduchových vankúšov, ako napr. bublinková fólia.
Prečo si ale ľudia myslia, že ich chcú oklamať?
Keď som hľadal, kde sa to mohlo nabrať, tak som si spomenul, že pár rokov po páde socíku nás učiteľka na základnej škole učila to isté. Že západné firmy balia všetko do oveľa väčších balení, aby to vyzeralo, že si kupujeme toho viac s porovnaním s našimi ex-socialistickými potravinami. A tiež to vysvetľovala na balíkoch čipsov. Preto som si to donedávna, takmer 30 rokov, myslel aj ja. Dokým som nenarazil na jednu z reportáží z takejto továrne, tak som bol tiež medzi „obeťami systému“. Až potom mi docvaklo, ako veľmi som sa mýlil. A ako zbytočne ľudia podozrievajú to, čo netreba s trochou znalostí vôbec podozrievať.
Problém s podozrievavosťou a nedôverou je v európskej kultúre celkom bežný jav, a pevne sa ho podarilo zakoreniť počas čias socializmu. Totalita a jej neustále hľadanie a prenasledovanie vinníkov vtedy spôsobila, že ľudia si prestali dôverovať. Stačilo len o milimeter vybočiť z radu, hoci len tým, že ste povedali, že sa vám niečo nepáči, a už vás lustrovali. A ak ste vyskočili trochu viac, tak ste mali nedobrovoľnú dovolenku na Sibíri, v lepšom prípade za miestnymi mrežami. Celé to vyvrcholilo tým, že hrdinkou Sovietskeho zväzu sa stalo dievčatko, ktoré udalo svojich rodičov. V takejto atmosfére človek neveril nikomu ani ničomu. A ak sa aj s niekým skamarátil, tak dôvera si k nim hľadala cestu dlhé roky. Pozitívom aspoň bolo to, že z toho vznikali celoživotné priateľstvá. Aj keď v krutých podmienkach.
Ako sa to prelialo do dnešnej nedôvery
Preto aj socialistická generácia, dnešní dôchodcovia, vychovali ďalšiu generáciu, ktorá neverila ničomu cudziemu. A na neznáme veci sa namiesto rozumom pozeralo zvyklosťou nedôverovať. Tak som bol pôvodne vychovaný aj ja, a tak bola vychovávaná aj väčšina detí na prelome socializmu. Dnes, po 30 rokoch, tie deti majú už ďalšie deti. A ako ich vychovávajú? Tak, ako sa to naučili od svojho okolia. A prenášajú svoje presvedčenia ďalej na svoje deti. Našťastie dnes už máme internet a ľahký prístup k informáciám, a niektorí uvedomelejší rodičia si už overujú fakty, takže sa to už mierne zlepšuje. Väčšina však prenáša svoje nezmysly na ne ďalej, tak ako to bežne robili ich predkovia už od nepamäti.
Problém však nie je v tých čipsoch. Problém je v neznalosti toho, čo robia. Keď sa pozriete na hore uvedený rozhovor, tak čipsy sú len malou časťou rozhovoru. Bez ohľadu na to, koľko je tam vzduchu, by si ich rodinka kúpila tak či tak, aj keby boli na výber iné značky čipsov. Pretože dnes sa už všetky takéto potraviny balia rovnako.
Chcú nás oklamať!
Podstatnou časťou je to, že rodič dieťaťu vštepuje mantru, že ho chcú oklamať. A viem si predstaviť, že to je tak nielen pri čipsoch, ale aj pri hocičom inom, čo kúpi v obchode, či čo sa stane okolo neho. Telefónny operátor určite účtuje viac ako má, elektrárne určite znova naúčtovali väčšiu spotrebu, a ešte aj náš domáci pes nás chce ošmeknúť tým, že si našiel tajný vchod za klobásou do komory. Podozrievavosť totižto nemá hraníc, a ak prerastie do chorobného stavu, tak sa jej hovorí paranoja. A to len kvôli tomu, že daný neborák za celý svoj život neidentifikoval mylné presvedčenie, ktoré doňho naliali v detstve jeho rodičia, učitelia, a ich okolie.
Namiesto toho si pri každej príležitosti toto presvedčenie potvrdzoval, až z neho vznikla toxická forma viery. Ktorá vyrába niekoľko-generačné obete namiesto dospelých, uvedomelých ľudí. Ktorí v záujme vlastného pokoja takéto veci postupne identifikujú a odstraňujú.
Ako to celé skončilo
Danému oteckovi som to však nepovedal. Nechal som ich v tom, nech to vyzerá akokoľvek nemorálne. V živote sa totižto riadim pravidlom, že pomáham iba tým, ktorí ma o to požiadajú. Pretože keď si niekto myslí, že nepotrebuje pomoc, a vy mu chcete aj napriek tomu pomôcť, tak ide o najrýchlejšiu cestu ako si vyrobiť nepriateľa. Tento otecko bol už vo fáze toxickej viery, a keby mu niekto povedal niečo iné, tak by sa vehementne bránil a nakoniec by chcel „upáliť toho hriešnika“. Môj nedeľný program bol však iný. Tak som to nechal tak. Snáď si to raz prečíta v tomto článku a uvedomí sa.
Na tomto bizarnom príklade však vidíte, ako sa v bežnej dennej konverzácii prenášajú bludy z rodičov na deti. A ako sa vieme pokaziť tým, že takéto presvedčenie preberieme, versus ako sa vieme proti tomu brániť overovaním si faktov. V prvom prípade zhoršujeme život sebe a s veľkou pravdepodobnosťou aj niekoľkým generáciám po nás, v druhom prípade si život zlepšujeme. Ktorú možnosť si vyberiete vy?