Keď začnete pátrať po internete, prečo sa naše babičky dožívali aj 100 rokov, tak narazíte na všelijaké rozprávky na zdravých blogoch. Napr. o tom, že žili v krištáľovo čistej krajine, jedli dokonalé potraviny plné živín, či žili úplne bez stresu. Prečo sa teda potom aj ich babičky nedožívali tiež 100 rokov, ale boli rady, ak dosiahli vôbec na 40-ku?

 

Odpoveď je jednoduchá. Pretože všetko sú to bludy, podobné tým, že za socializmu tu bolo všetko lepšie. Väčšinou šírené rôznymi ľuďmi, utekajúcimi do vysnenej minulosti pred riešením vlastných problémov, zvaľujúcich svoje chabé zdravie na všetko ostatné, len nie na seba. A žijúcich vo fantasmagórii o tom, ako sa žilo pred 100 rokmi. Pritom všetky fakty hovoria o presnom opaku.

Bez stresu?

Keď sa vaša babička dožila 100 rokov, tak mala naozaj rušný život. Prežila 2 svetové vojny, čiže 11 rokov ultra silného stresu, a veľakrát pri tom ešte prišla o rodičov alebo súrodencov. Nemám teraz na mysli ten kvázi stres dnešných ufňukancov, keď nemajú na hypotéku, či keď im ukradnú peňaženku aj s dokladmi. Mám na mysli to, že veľmi často vašej babičke padali bomby za oblokom, veľakrát aj niekoľkokrát denne. Alebo museli utekať pred nacistami, ktorí po nich strieľali. Keď zažijete, že váš najlepší kamarát na vás mieri s odistenou zbraňou, tak pochopíte, o čom hovorím. Ja som to zažil. Tie dnešné kvázi stresy sú oproti tomu komédia.

Počas vojny ani nebolo čo do úst, a hladovalo sa aj niekoľko týždňov. Na čistú vodu, hygienický záchod či lekársku starostlivosť mohli úplne zabudnúť, pretože patrila do kategórie sci-fi. A keď vás vybrali na front, tak ste museli ísť strieľať živých ľudí, ktorí samozrejme chceli zastreliť vás. Veľakrát bolo treba prebehnúť cez mínové pole, chemické útoky, či oproti strieľajúcim tankom. Ešte má dnes niekto potrebu sťažovať sa, že zažíva silný stres?

Čisté prostredie?

Ďalšou rozprávkou je to, že babičky žili v krištálovo čistej krajine, bez chémie a bez priemyslu. Realita je taká, že väčšina z nich žila od začiatku 20. storočia až po dnes. Čiže v najchemickejšom veku ľudstva. Až do konca 20. storočia sa nebrala do úvahy ekológia, a teda babičky prežili väčšinu života v prostredí, kde chemické fabriky vypúšťali všetko toxické do ovzdušia a do riek. Ak si pamätáte, ako bola zdevastovaná krajina napr. v okolí hlinikárne v Žiari nad Hronom ešte pred 20 rokmi, tak to je presne to, čo mám na mysli. Takto to bolo po celom Slovensku. V poľnohospodárstve, v štátnom aj domácom, sa až do 70. rokov používali ultra toxické prípravky proti škodcom ako DDT alebo Travex, ktoré boli tak neskutočne jedovaté, že už aj tým komunistom v 70-tych rokoch došlo, že to treba zakázať. Pričom Travex bol hitom vidieka, pri pestovaní tých akože bio produktov, z ktorých sa babičky následne dožívali až 100 rokov. A aj dnes ho majú niektoré babičky ešte v zásobách v pivnici.

Ovzdušie tiež nebolo zrovna čisté. Filtre na exhaláty z fabrík sa začali používať až koncom 20. storočia. Dovtedy bolo úplne normálne, že v okolí uhoľných elektrární je smog a zvýšený výskyt respiračných chorôb, že v Ružomberku je smrad ako v prdeli (doslova!), alebo že v okolí hlinikárne rastú stromy takmer bez listov a ihličia. Znečistenie podzemných vôd Žitného ostrova po postavení istých fabrík poznáme všetci už zo základnej školy. A keď sa k tomu pridajú perly ako bombardovanie bratislavskej chemickej rafinérie Apollo Američanmi na konci 2. svetovej vojny, a následná obrovská kontaminácia ovzdušia a pôdy (ktorá pri tej pôde trvá dodnes), tak asi tie babičky nežili až v takom čistom prostredí, že áno? Zaujímavé, že dnešnému pol miliónu Bratislavčanov to nevadí. Pridajte si k tomu Istrochem, Gumon či iné komunistické perly, trvalo zamorujúce pôdu pod nimi, a máte vystaráno.

Mimochodom, v 20. storočí sa pred nástupom panelákov kúrilo prevažne uhlím. Smog bol v mestách a na dedinách štandard. Drevom sa kúrilo najmä v stredoveku. V 20. storočí už len veľmi obmedzene, najmä na kopaniciach a v iných Bohom zabudnutých oblastiach, kde nebola iná možnosť.

Kvalitné potraviny?

No a potom je tu argument o zázračne výživných potravinách, zaručujúcich dlhovekosť na nejednom blogu. Ktoré sa dnes vyskytujú už iba na vrcholkoch Himalájí, ale predtým ich mala každá babička na dvore po 10 ton denne. Okrem toho, že tento blud pochádza od podvodných predajcov vitamínov, a že dnešné jedlo dopestované na Slovensku má zhruba rovnaký obsah živín ako za socializmu, si to dnes už nikto nevie overiť. Nikde nenájdete oficiálne štatistiky o obsahu vitamínov v ovocí napr. z roku 1910, pretože vtedy také somariny nikto neriešil. A väčšina ľudí ani nevedela, že nejaké vitamíny existujú. Jedlo sa, čo bolo. Teda, ak vôbec bolo čo jesť, pretože za A) bývali vojny, a za B) až do nejakých 60-tych rokov sme tu aj my ešte občas mávali hladomory.

Takže sa nevyberalo žiadne bio nebio, ale jedli sa prvé veci, čo boli po ruke. Kľudne aj tvrdý plesnivý chleba. A ak sa to pokazilo, tak sa to jedlo aj tak. Zhnitá vec sa vykrojila, plesnivá vec sa ošúchala. Alebo prevarila. Lekári by z toho dnes mali radosť. Pre vašu babičku to však bol štandard. Mýtickú zdravú stravu neriešili, za to však nemali problém zjesť pol kila údenej slaniny s chlebom, vyprážaný rezeň s majonézovým šalátom, či údené klobásy. Alebo naraz aj pol kila medu v lese počas sezóny. Teda to, z čoho dnes moderní akože zdraví ľudia vraj masovo umierajú. Pridajte si do toho to, že polku života prežili v socializme, so záhradkou pravidelne ošetrovanou Travexom či DDT, a dielo je dokonané.

Hygiena?

Posledným klincom do rakvy o zdravých dobrodružstvách babičiek sú rozprávky o lepšom prostredí, nebodaj aj o hygiene. Za ich mladosti síce už existovalo mydlo, ale bolo luxusným tovarom. O sprche či vani mohli snívať až do 70-tych rokov, keď ich spolu so splachovacím záchodom videli prvýkrát v živote v panelákoch. Pred socializmom, ktorý naučil ľudí aspoň základnej hygiene, sa chodilo kadiť do lesa alebo na latrínu za domom. Ruky sa neumývali mydlom, takže keď babička z toho náhodou chytila nejakú chorobu, tak do týždňa v tom bola celá rodina. Kúpalo sa len raz za čas, v jednej veľkej kadi, postupne celá rodina od najstarších po najmladších – v tej istej vode. Najmladší – a teda aj vaša babička – sa kúpali už v polohnedej brečke.

Kúrenie a iné vymoženosti sa riešili iba počas treskúcej zimy, kedy sa kvôli obmedzeným prostriedkom kúrilo len tak tak, aby nezamrzli. Teplo sa riešilo hrubou perinou, ktorá sa prala možno tak raz ročne, ak vôbec. Spalo sa v studených, vlhkých miestnostiach, spolu s chabou stravou ako stvorených pre vznik tuberkulózy a iných chorôb. Vykúrené, suché miestnosti, s vaňou, sprchou, tečúcou teplou vodou a splachovacím záchodom, priniesli až paneláky. Pozrite si dokumentárne seriály o budovaní Petržalky, kde komentátor úplne s kľudom hovorí, že väčšina prisťahovalcov vidí prvýkrát v živote splachovací záchod.

A čo prababičky našich babičiek?

Keď vraj naše babičky žili v čistom prostredí bez stresu, tak ako žili generácie pred nimi, keď tu ešte nebol priemysel ani chémia? Zdravšie? No jasně! – jak by říkali naši českí bratři. Prečo sa teda dožívali iba 30-40 rokov, a králi a šľachta nie viac ako 60-70 rokov? Prečo bolo úplne bežné, že polka detí zomrela po pôrode alebo v prvých rokoch života? Zdravším prostredím ani potravinami to asi nebude, že nie?

Pretože všetky tieto rozprávky o mýtických časoch našich babičiek sú úplné bludy. Ktoré pramenia buď z úplnej ignorancie faktov, alebo z nejakého falošného presvedčenia, že vraj všetko v minulosti bolo lepšie. Nebolo. Bolo to oveľa horšie. Socializmus bol napriek zopár výhodám jeden z najkrutejších režimov, ktorý z väčšiny Slovákov spravil alkoholikov. Pred ním sme tu mali 2 veľké svetové vojny. O pravidelnej lacnej strave, hygiene, lekároch, telefónoch a iných dnešných vymoženostiach mohli naše babičky len snívať.

A prečo sa teda dožili 100 rokov?

Pretože sa neľutovali tak, ako dnešní moderní ufňukanci, a robili to, čo bolo treba. Keď prišiel problém, tak sa zvyčajne doňho zakusli a vyriešili ho. Alebo aspoň so sebazaprením prečkali nepriaznivé obdobie. Nesťažovali sa, lebo kto nerobil, alebo otáľal, tak zomrel od hladu. Žili v oveľa krutejších podmienkach ako žijeme my dnes, ale boli tak psychicky silné, že to všetko zvládli. A najmä nepotrebovali riešiť, čo je zdravé alebo nie, pretože veľakrát boli v ohrození života, a na lekára aj tak nemali peniaze. Ale práve vďaka tomu, že sa neľutovali, tak nedostali tie dnešné ťažké “smrteľné” choroby ako histamínová intolerancia či slabá motivácia. Pretože život ich naučil nesťažovať sa, robiť veci ako najlepšie vedia, a byť vďačnými za to, čo majú. A najmä veriť v to, že všetko nakoniec dopadne dobre. Čo zvyčajne nakoniec aj dopadlo. To je aj recept na dlhovekosť, ktorý vám povie každá jedna babička nad 100 rokov. Žiadne zázračné poldecáčiky každé ráno, ale sila ducha. A z nej vyplývajúca aj sila a zdravie tela. Nič viac, nič menej.

Naozaj?

Toto sa mi celkom potvrdilo počas môjho posledného pobytu v nemocnici v roku 2015, po tom čo som skolaboval zo zdravej stravy. Bol som na neurológii, pretože lekári už nevedeli, čo mi je. Bol som medzi ľuďmi čo pár dní dozadu prekonali mŕtvice či infarkty, alebo mali rôzne neurologické choroby v pokročilom štádiu. Za ten týždeň som sa s nimi všetkými samozrejme rozprával o tom, čo im je, ako žijú, a tak podobne. Veď tam predsa nebudem celý čas len tak blbo čumieť do stropu, že nie? Všetko to boli páni vo veku nad 60-70 rokov. Častokrát berúci priehrštie tabliet s každým jedlom. A vo všetkých prípadoch sa u nich opakoval ten istý scenár – 10 rokov dozadu ešte boli zdraví, a dovtedy nemali vôbec žiadne alebo žiadne vážnejšie choroby.

Až raz došiel bod zlomu. Zvyčajne sa im napr. dcéra vydala za niekoho, kto im nebol moc po chuti. A začali sa im miešať do vzťahu, a vynucovať si svoje veci. Ale keďže už nemáme stredovek, a dospelé deti už nebývajú u rodičov, tak sa vzbúrili a spravili si po svojom. To, že boli šťastné, bolo pre ich rodičov vedľajšie. Rodičia sa začali najprv nasierať, potom útočiť, a potom kapitulovali. Nie však len v tejto veci, ale vo všetkom vo svojom živote. A začali nariekať, ľutovať sa, a sťažovať sa, aký je svet zlý. Nielen tá ich akože zlá zlá dcéra, ale aj zamestnávateľ, politici, počasie, či strava v nemocnici. Sami si otrávili svoju myseľ, a to všetko len kvôli banalite, s ktorou sa nevedeli vyrovnať. O 10 rokov neskôr už boli pravidelnými návštevníkmi ambulancií a chirurgie. Až došla mŕtvica či infarkt. Najväčší majster z nich bral 27 tabliet s každým jedlom (!). Pritom sa stačilo vyrovnať s tým, že v živote nie je všetko tak, ako chceme. A všetci by mali menej starostí. Takíto ľudia sa však ani s tou najlepšou lekárskou starostlivosťou 100-ky nedožijú. Pretože ak nezmenia svoje uvažovanie, tak ich od smrti delí už len niekoľko návštev oddelenia.

A kde je teda pravda?

Preto kašlite na kecy o tom, ako zdravo naše babičky žili. Áno, žili zdravo, z pohľadu toho, ako pristupovali k životu. Zo všetkých ostatných pohľadov však žili na dnešné pomery ako mimozemská príšera v chemickom podzemí. A dožili sa aj napriek tomu 100-ky a viac. Nie kvôli mýtickým čistým potravinám či iným nezmyslom. Ale kvôli tomu, že boli psychicky silné, čelili výzvam života, a užívali si každú možnú chvíľu života. Čiže to, čo dnešným ľuďom chýba. Dožijú sa dnešní pracujúci 100-ky? Ťažko povedať. Ak však budú pokračovať v tom, čo robia, a riešiť stále mýtickú zdravú stravu a žrať šaláty, namiesto toho aby riešili svoje problémy a čelili výzvam života, tak sa tej 100-ky s veľkou pravdepodobnosťou ani nedožijú. Pretože už starovekí filozofi vedeli, že v zdravom tele je zdravý duch. Čiže najprv sa musí uzdraviť duša, až potom sa môže uzdraviť telo. A toho ducha si vieme uzdraviť len my sami.