Keď sa spomenie slovenské zdravotníctvo, tak sa mnohým vybavia hororové spomienky na plesnejúce steny a lekárov-mäsiarov. A následne za tým klasické omieľačky o tom, ako je na Západe všetko dobré, aké majú perfektné zdravotníctvo a zdravotnú starostlivosť na úrovni kráľov. A ako je tu všetko v prdeli. Má to ale jeden háčik – takýto názor pochádza od tých, ktorí ešte v živote nevytiahli pätu z krajiny, a nešli pozrieť do toho zázračného Rakúska či Ameriky. Pretože to všetko poznajú len z televíznych seriálov. Pritom skutočnosť je niekde úplne, úplne inde.

Na začiatok poviem niečo, čo sa mnohým z vás nebude páčiť – ale to mám u prdele. Po dlhých rokoch cestovania, na Západe aj na Východe, a zo skúseností viacerých mojich známych, viem s neomylnou istotou povedať toto:

Naše zdravotníctvo je jedno z najlepších na svete

Čože? Slovenskí lekári? Ošarpané nemocnice? Skorumpované zdravotníctvo? A vraj najlepšie na svete? No iste, možno tak najlepšie ošarpané na svete…

S technickým stavom nemocníc máte pravdu. Ten nie je zrovna ideálny. Väčšina z nich bola postavená ešte počas socializmu, a odvtedy len minimálne udržiavaná, ak vôbec. Sú z toho samozrejme výnimky, a minimálne v Bratislave poznám hneď dve nemocnice v lepšom stave ako bežná rakúska klinika. Výnimka však len potvrdzuje pravidlo.

Mňa však technický stav nezaujíma. Zaujíma ma to, čo si môžem dovoliť, koľko ma to bude stáť, a najmä – ako sú lekári schopní vykonať svoju prácu. A v tom sme jedni z najlepších na svete. Neveríte? Pozrieme sa teraz na zopár príkladov.

Operácia kolena na najlepšej viedenskej súkromnej klinike

Jednému môjmu známemu sa pred pár rokmi roztrhli väzy v kolene. Bol teľa, nedával na futbale pozor, a hral ako buldozér. Keď však zistil, že väzy sa dajú “opraviť” iba operáciou, tak odmietol ísť pod nôž na Slovensku. Veď predsa vraj všetci vieme, akí sú tu tí lekári neschopní, aké je tu vraj zaostalé zdravotníctvo, a že by trvalo ďalšieho pol roka, kým by vedel chodiť… Išiel teda na najlepšiu viedenskú kliniku. Netrel biedu, zaplatil. Na tú istú kliniku, na ktorú sa chodia dávať dohromady viacerí vrcholoví slovenskí športovci, keď to prepália.

Operoval ho najlepší chirurg, akého tam mali – veľavážený Herr Dozent XY. Milý pánko, ktorý ho jeden deň poobede vyšetril, a na druhý deň ráno už išiel pod nôž. Poobede už mal v kolene titánové šróby, a bol pri vedomí. Nemocničná izba bola ako v 5-hviezdičkovom hoteli. Extrémne milý a pozorný personál, na zazvonenie naklusal a splnil takmer všetky priania. Na jedenie bol výber z 5 či 7 jedál, lepších ako vám navarí aj tá najlepšia bratislavská reštaurácia. Po pár dňoch išiel domov, po troch týždňoch už vedel chodiť bez barlí. Po nejakom mesiaci a pol už opäť hral futbal. Neskutočne nadšený a najmä vďačný, že môže opäť tak rýchlo športovať. A že sa nemusí z toho dostávať pol roka ako jeho iní kamaráti, ktorí sa nechali operovať doma. Celá táto operácia aj s pár dňovým pobytom stála okolo 10-15 tisíc EUR. Netrel biedu, takže prežil to.

O ďalší mesiac sa však začali vyskytovať problémy. Najprv bolesti v kolene, neskôr opuchy. Následne voda v kolene a jej bolestivé vyťahovanie. Keď to už ani potom neprestávalo, tak išiel znova do Viedne za oným chirurgom. Ten ho vyšetril, a povedal, že má extrémne vzácnu diagnózu – niečo ako kyklopov syndróm. Čo znamená, že sa mu to síce zrástlo, ale zároveň tam čohosi narástlo až priveľa. Takže opäť musí pod nôž. Nasledovala ďalšia operácia, a celý ten istý niekoľko týždňový kolobeh, na konci ktorého bol znova ľahší o ďalších 10-15 tisíc EUR. Netrel biedu, ale už ho to začínalo štvať. Ale zakusol sa, veď ho predsa operoval najlepší rakúsky chirurg. Takže ten asi presne vie, čo robí, nie?

A hádajte, čo sa stalo pár týždňov po operácii?

Znova to isté. Bolesti, voda v kolene, a opäť bolesti. Už nevedel, čo s tým, lebo chirurg vo Viedni mu povedal znova to isté – ďalšia operácia. A vtedy sa nasral, že už nebude do svojho miliónového kolena viac investovať, a že vyskúša ísť na odporúčanie k niekomu tu na Slovensku. Veď si tu okrem iného platí zdravotné poistenie, a skoro vôbec nebýva chorý, tak prečo to aspoň raz nevyužiť? Niektorý jeho známy mu poradil chirurga tuším v Trnave. Musel si však absolvovať niekoľko dňové kolečko predoperačných vyšetrení, tak ako všetci ostatní. Potom išiel pod nôž.

A keď sa zobudil, tak nechcel veriť tomu, čo mu chirurg povedal – že vraj tak sfušovanú prácu v živote nevidel. Keď sa ho pýtal, že ktorý diletant ho predtým operoval, tak nechcel veriť, že ten široko známy najlepší rakúsky chirurg to tak zvrzal. Podľa tohto nášho chirurga to nevyzeralo na prácu špičkového špecialistu, ktorý má za sebou desiatky rokov praxe. Ale na začiatočníka – učňa, ktorý to asi robil prvýkrát a bez dozoru. Vraj by to lepšie spravil aj mäsiar. … O mesiac neskôr už kamarát opäť chodil. Vyzdravel sa o 2 týždne rýchlejšie ako z rakúskej operácie. A najmä doplatil iba niečo okolo tisícky. Celkom dobrý obchod. Ďalšiu operáciu odvtedy už nepotreboval. Odvtedy nedá na slovenských chirurgov dopustiť. A rakúskym klinikám sa zďaleka vyhýba.

Podobnú skúsenosť mám aj ja. Moja mama mala takmer 20 rokov priateľa z Rakúska. Za ten čas bol zopárkrát v okresnej nemocnici, kde ho bola navštíviť. A vždy došla odtiaľ zhnusená. Nie kvôli špine, tá tam samozrejme nebola. Ale kvôli tomu, že aj v Pezinku na poliklinike mali lepšie vybavenie ako v okresnej rakúskej nemocnici. A že to celé pripomínalo skôr dedinské zdravotníctvo.

Autonehoda počas brigády v USA

Ďalší kamarát chodil počas vysokej školy pravidelne cez leto na brigády do USA. Pracoval ako plavčík, a takmer každé leto ho zrazilo nejaké auto. Nepýtajte sa prečo, ale asi mal šťastie. Keď sa mu to stalo prvýkrát, tak ho sundalo auto na ulici v rýchlosti 80 km/h. Preletel cez kapotu, a anténa z auta ho švacla po riti. Vraj to bola oveľa horšia bolesť ako zlomené rebrá a všetky modriny dokopy, čo mal. Okoloidúci mu zavolali sanitku, ktorá po chvíli došla ako z pravého amerického seriálu Pohotovosť. V nemocnici mu spravili rutinnú prehliadku u všeobecného lekára, ktorý mu zašil 1 či 2 rany. Žiaden röntgen či iné futuristické vymoženosti, ktoré by vám v takomto prípade automaticky spravili u nás už za socíku. Iba prehmatanie, test očných zreničiek, a podobne. Keď potom dostal za to účet, tak ho skoro vystrelo. Odvoz sanitkou 4 000 USD, ošetrenie u lekára 3 200 USD. Ešte že mal poistku krytú do 8 000 USD. Inak by si ho tam asi nechali na nútené práce.

Keď sa mu to stalo o rok opäť, tak už to bral s kľudom. Pretože vedel, že toto sú úplne bežné ceny v USA. Vďaka ktorým si väčšina Američanov nemôže dopriať ani základnú zdravotnú starostlivosť. Pretože každý jeden bežný Američan vám povie, že od bankrotu ho delí jedna choroba. Preto bol Obamacare – základná zdravotná starostlivosť pre všetkých – takým obrovským hitom. To len my, akože zaostalá krajina, sme to dávno mali už od socializmu. To neskutočne zlé zlé zdravotníctvo. Ak tomu aj napriek tomu neveríte, tak si pozrite toto video od času 1:09.  V ňom slečna v LA po autonehode u chiropraktika hovorí, citujem: “I was smart, because I was like I’m not going in an ambulance. Because that’s 5000 dollars.”. V preklade: “Bola som chytrá, pretože som nešla do sanitky. Pretože to stojí 5000 dolárov.”. U nich normálne, u nás z toho padá sánka.

Pôrod v Anglicku

Lepšie na tom nie je ani Anglicko. Manželkin kamarát z detstva pred viacerými rokmi odišiel do Anglicka. Robil tam síce nejakého pekára či niečo také, ale zarábal oveľa viac ako na Slovensku, a mal oveľa vyšší štandard ako tu. Pekná rozprávočka, až dokým s priateľkou “nezamiesili”. A plánovali, kde bude prebiehať pôrod. Obyčajné nemocnice vylúčili, pretože boli v horšom stave ako u nás. V najlepších nemocniciach zasa všetkým matkám dávali povinne anestézu, a museli rodiť cisárskym rezom. Ona však bola neoblomná, a vytiahla na nich ľudské práva. Veď je to predsa jedna z najdemokratickejších a najpokrokovejších krajín sveta, tak prečo nie? A povedala, že ona chce prirodzený pôrod. Nech sa deje čo sa deje.

Tak ju teda previezli do malej miestnosti asi 3×3 metre, kde bola len jedna holá posteľ, a nič iné. Žiadne medicínske vybavenie, nič. Ani len ten stolík, kam si môžete dať veci. Tak si teda ľahla na postel. Lekár sa postavil na koniec postele oproti nej, založil si ruky, a povedal – “Tak roďte”. Dieťa síce porodila, ale odvtedy tam už nikdy nevkročila. A odvtedy nielen ona, ale aj všetky jej kamarátky v Anglicku išli vždy rodiť na Slovensko. Napriek nevľúdnemu personálu a ošarpaným nemocniciam. Pretože okrem toho, že za to nemuseli platiť, tak sa dieťa narodilo aspoň v dôstojných podmienkach. Ktoré sa bez problémov dajú aspoň nazvať ako zdravotníctvo.

Pohotovosť v Írsku

Pár mesiacov pred tým, ako som skolaboval zo zdravej stravy, sa na mňa lepili už jedna choroba za druhou. Počas služobnej cesty v Írsku som dostal náhly zápal močových ciest – chcal som krv. Išiel som teda na pohotovosť, kde to nebolo zlé. Až na to, že tam bola iba súkromná, lebo štátne nemajú. Starší pánko ma po dlhšom čakaní vyšetril (nikto nebol v rade predo mnou), a dal mi nejaké antibiotikum. Účet bol iba niečo cez 50 eur. Keby však tak pomaly pracovali u nás na našich pohotovostiach, tak tam asi čakám a chcám krv do rána… O týždeň neskôr, keď som bol už doma, sa mi to vrátilo. Keď som išiel k svojmu urológovi, tak ten sa len uškŕňal, keď videl, čo mi tam predpísali. Vraj to antibiotikum u nás prestali predpisovať už v 80-tych rokoch. Predpísal mi niečo lepšie, a už sa to nevrátilo. Ale aspoň to zdravotníctvo v tomto prípade nebolo až také zlé ako prípady vyššie.

Zubár v čínskom Tibete

Keď som bol s manželkou v roku 2011 na svadobnej ceste cez Čínu až do Indie, tak ma vysoko v horách Tibetu začali bolieť zuby. Náš čínsky sprievodca ma varoval, že nemám ísť do štátnej nemocnice, lebo to si vraj radšej môžem rovno vytrhnúť zuby aj sám… Išli sme teda k súkromnému lekárovi v Lhase, hlavnom meste tejto provincie. A na moje prekvapenie tam mali všetko, čo aj najmodernejší zubári u nás. Aj keď to bolo vysoko v horách Himaláji, v takmer 4 000 metroch nad morom. Spravili mi röntgen zubov, a asi tak 10 minút hľadali zdroj problému.

Nakoniec našli podráždený zubný nerv. A povedali, že to bude asi z mikrobubliniek vzduchu pod plombou, ktoré sa vo vysokej nadmorskej výške rozpínajú, a spôsobili bolesť už viacerým turistom. Ponúkli sa, že mi môžu umŕtviť zuby, ak by to príliš silno bolelo. Za cca. 500 EUR každý. Čiže toľko, koľko to stojí aj u nás u súkromného lekára, ak to nehradí poisťovňa. Povedal som, že radšej to vydržím, a potom uvidím. Zobrali to bez problémov, a dokonca nechceli ani nič zaplatiť. U nás už len za röntgen zuba dáte okolo 50-100 eur. Myslel som si, že mám asi iba šťastie. Tak však u nich funguje zdravotníctvo.

Nemocnica na konci Sibíri

Keď som sa v roku 2015 zosypal zo zdravej stravy na ceste krížom cez celú Sibír, tak som skončil v nemocnici v malom 20-tisícovom mestečku Komsomolsk na Amure. Aj pre Rusov je to ťažké zapadákovo na konci sveta. Zaujímavé však bolo, že až na ubytovňu za mnou prišla sanitka, na mieste mi spravili EKG a podobné vyšetrenia, a potom ma odviezli do miestnej štátnej nemocnice. Krásnej, čistej nemocnice, aké vidíte v Rakúsku. Po chvíli čakania ma doktorka – silná tvrdá žena – vyšetrila ako na vojne.

Za pár minút mala hotovú diagnostiku, a o 2 minúty na to som mal už infúzku v žile. Dali mi spraviť krvný rozbor, s ktorého lúštením si naši lekári o týždeň na to ešte užili kopec srandy v azbuke. Po vylúštení s mojou asistenciou zistili, že bol rovnaký, ako spravili tu na Kramároch, len tu u nás to trvalo 3x dlhšie. Keď som v tej ďalekovýchodnej nemocnici skončil s infúzkou, tak mi dali inštrukcie, ako sa o seba starať, a zavolali mi taxík naspäť do ubytovne. Za to všetko nechceli ani korunu. Vraj to je u nich bežné. V celej republike. Taký je štandard na zdravotníctvo. Dlho som to nechápal, až kým som nevidel v nasledujúcich rokoch zopár ďalších ruských nemocníc. Taký malý Matrix v strede ničoho.

A ako je to teda u nás?

U nás mám skúsenosti len s neurológiou na Mickiewiczovej, a s nemocnicou U Milosrdných na Námestí SNP v Bratislave. Sú to samozrejme výnimky aj na bratislavské pomery, lebo ostatné nemocnice sú na tom dosť bledě, ak sa nejedná o životne dôležité oddelenia ako chirurgia či jednotka intenzívnej starostlivosti. V týchto dvoch nemocniciach je ale čisto, a o pacientov sa tam starajú príkladne. Nie je tam síce všetko ideálne, ale keď už ste hospitalizovaní, a je nevyhnutne potrebné vyšetrenie, tak idete naňho bez čakania.

Mne je však jedno, ako nemocnica vyzerá, a prežijem aj nevľúdny personál. Aj keď v minulosti to tak nebolo. Ale to bude tým, že som medzičasom dospel. A najmä tým, že už neberiem absolútne do úvahy výzor ani žiadne iné žabomyšie imidžové veci. Pre mňa je podstatné, že keď je to naozaj potrebné, tak máte po ruke naozajstného profesionála. Ktorého môžete svojim ignorantským správaním aj naštvať, a aj tak sa vám bude snažiť pomôcť, ako najlepšie len vie. Aj keď si pri tom pofrfle. A to je podstatné – nie mať naleštenú rakúsku nemocnicu s neschopnými diletantami za desiatky tisíc eur, ale nemocnicu, kde vám profesionálne dajú do poriadku váš havarijný stav. A väčšinou dokonca na prvý pokus. S bonusom, že to nestojí nič, alebo skoro nič. Ale najmä to, že to tu funguje až na pár výnimiek ako profesionálne zdravotníctvo.

Kde takéto niečo máte?

Okrem bývalých socialistických krajín asi nikde. Už Rakúsko je drahé, nad možnosti väčšiny Slovákov. Lekári v UK a USA sú už ďaleko nad možnosti aj u domácich. A na zábery, ako poznáte z amerických seriálov, môžete zabudnúť, ak nie ste milionári. Doslova milionári. Lebo inak vás nechajú chcípnuť. Není keš, není doktor. No money, no fun. Preto toľko Američanov chodí na zdravotnú turistiku do strednej Európy či do Mexika. Lebo aj s letenkou v biznis triede ich to vyjde lacnejšie, ako keby si to nechali spraviť doma. S výletom zadarmo ako bonus.

Takže si našich lekárov vážte. Väčšina z nich tu zostala aj napriek tomu, v akom dezolátnom stave sú niektoré nemocnice či iné podmienky, v ktorých musia pracovať. Niektorí lekári sú lepší, niektorí horší. Na to však už máte svojich známych a ich skúsenosti, aby ste si vedeli vybrať. Vo väčšine prípadov však nespravíte chybu výberom žiadneho z nich. Prešli si tvrdým vzdelaním a skúškami, aby doživotne vedeli, čo si môžu a nemôžu dovoliť. A preto aj ten najhorší lekár u nás vo väčšine prípadov presne vie, čo má robiť. A vďaka tomu patrí naše zdravotníctvo k najlepším na svete. Ešte stále máte potrebu na niečo sa sťažovať? A čo by ste chceli za tých pár drobných, ktoré platíte zdravotníctvu? Raketu? Ak áno, tak usmievaví doktori v Rakúsku vás veľmi radi privítajú. Len nezabudnite predtým predať vlastný dom a k tomu polku svojho dedičstva. Lebo inak si tam ani len neškrtnete.