Každý jeden dôchodca už zažil silu spontánneho uzdravenia. Môže byť akokoľvek nevládny, ledva sa držať na nohách, či trpieť bolesťami chrbta. Keď však príde najnovšia akcia v Lidli, tak nastáva dočasné spontánne uzdravenie. Zrazu nie je problém absolvovať niekoľko hodinovú túru po celom meste s 5 taškami. Navyše trikrát rýchlejším krokom ako obyčajne. Je to tým, že akcie v Lidli uzdravujú?

Každý vie, že dôchodcu donútia vstať skoro ráno o 4tej iba 2 veci – návšteva lekára, aby chytil poradové číslo, a akcie v Lidli. Zatiaľ čo však k lekárovi dôjdu v ešte viac rozsypanom stave, v akom boli predtým, tak do Lidlu dôjdu v plnom zdraví a v plnej sile. Je to snáď v tom, že letáky zázračne uzdravujú? Je v nich ukrytá temná sila, ktorá dáva ich čitateľom nadprirodzené schopnosti? A prečo tá sila končí pár hodín po nákupe?

Starenka v trolejbuse

Dnes som zažil podobnú situáciu. Išiel som trolejbusom zopár zastávok v rámci Bratislavy. Na jednej z nich nastúpila roztrasená starenka, ktorá za sebou vláčila takú tú dôchodcovskú tašku na kolieskach. A vyzerala, že sa rozsype každú chvíľu. Keď však vošla do trolejbusu, a zbadala posledné voľné miesto na opačnej strane, tak zrazu ožila. Trolejbus sa pohol (a tí, čo poznáte bratislavských trolejbusárov, tak viete, že sa pohýnajú veeeľmi rýchlo), ale starenke to nevadilo. Jednou rukou sa držala tyčí, druhou vláčila za sebou tašku, a neohrozene sa predierala cez všetkých ľudí. Po nejakej polminúte došla víťazoslávne do svojho cieľa a sadla si. Teraz ponechajme stranou moralizovanie o tom, ako ju mali ľudia pustiť sadnúť. Áno, mali, ale toto nie je článok o morálke. Je to o tom, čo pomohlo rozsypanej starenke tesne pred smrťou zrazu pozbierať sily a predrať sa cez polku trolejbusu ako mladý človek.

Prečo fungujú akcie v Lidli

Prečo teda starenky dôjdu k lekárovi v ešte horšom stave, ako sú doma, a do Lidlu či na posledné voľné miesto zrazu ožijú? Nemá to nič, resp. takmer nič s Lidlom. Je to v ich psychike. A Lidl sa tomu ako každá normálna firma iba prispôsobil.

V takýchto prípadoch sa aktivujú hneď 2 veci – majú zrazu cieľ, a ten cieľ je nedostatkový. Či už umelo vymysleným nedostatkom vo forme 1-dňovej akcie v predajni, alebo jediným voľným miestom v trolejbuse. A keďže väčšina dnešných dôchodcov prežila v socializme, a následne v divokých 90-tych rokoch, tak majú v sebe hlboko zakorenené presvedčenie o nedostatku. Ktoré sa aktivuje hneď, ako príde spúšťač – čiže napr. časovo obmedzené výpredaje. Funguje to veľmi dobre aj na bežných ľudí, a veľmi často sa to používa v marketingu ako účinný nástroj zvyšovania predajov. A najmä dôchodcovia na to naletia ako osadníci na sociálne dávky, pretože to presvedčenie o nedostatku berú ako realitu. Napriek tomu, že tu máme blahobyt ešte väčší, o akom snívali za mladi. A utápajú sa v tom, aký nízky majú dôchodok. Pamätáte sa na článok o tom, že na čo sa sústredíte, to rastie?

Sťažovanie sa vs. ciele

To celkom dobre vysvetľuje, prečo tá istá osoba dôjde k lekárovi pomaly v nevládnom stave, s 10 novými “príznakmi”, a sťažuje sa na všetko od bolestí chrbta až po vládu. Okrem toho, že sťažovanie samo o sebe zhoršuje všetko, tak babička nemá cieľ, a vie, že ten lekár tam bude aj o niekoľko rokov. Takže nedostatok sa nekoná, a nekoná sa teda ani akčný šprint k lekárovi. Jedinou výnimkou je 5 sekúnd ráno o 6tej po otvorení ordinácie, keď babička vyskočí po poradové číslo, a zapadne naspäť do sedačky.

Vtedy sa však tiež aktivuje na chvíľu iba presvedčenie o nedostatku. Pretože poradové číslo by dostala aj o pár minút či o pol hodinu neskôr, len by bolo vyššie. Dôchodcovia to však robia aj napriek tomu, že sa nemusia nikam ponáhľať (ale nesnažte sa im to preboha radšej vysvetliť), a že im môže byť jedno, či sa budú utápať hodinu v čakárni a potom 11 hodín doma, alebo 3 hodiny v čakárni a 9 hodín doma. V čakárni by si aspoň mohli vymeniť svoje múdra s podobnými osôbkami. A veľakrát to aj robia. Asi viete, že sedieť dlhší čas vedľa dôchodcu v čakárni pred ordináciou sa nevypláca 🙂

Postoj a zmýšľanie

Na týchto príkladoch ale aspoň vidíte, kde má človek rezervy, a ako jeho zmýšľanie vplýva na jeho stav a schopnosti. Ako toxické myslenie a sťažovanie sa na jednej strane dotiahne človeka až k lekárovi, kde sám zo seba ešte spraví trikrát väčšieho mučeníka. A ako na druhej strane dostatočne silný cieľ a pozitívne myslenie zrazu zmení rozsypanú starenku na akčnú mladicu. Ktorá nemá problém preskočiť aj všetkých mladých ľudí pri rozdávaní poradových čísel v čakárni, či pri rannom otváraní dverí od Lidla. Bez akýchkoľvek fyzických následkov. Teda ak sa nepobije s podobnou “mladicou” o posledný pohár kyslých uhoriek, počas “najvýhodnejšej” akcie v Lidli.

A čo na záver?

Akcie v Lidli teda neuzdravujú. Len vybudia v človeku jeho vlastné presvedčenia, a dokážu spraviť naoko nemožné. Je to zlé? Iba ak sa na to budeme sťažovať. Skôr si z toho treba zobrať poučenie, a presvedčiť onú starenku, že keď dokázala toto, tak to dokáže aj bez akcie v Lidli. Či iného stimulu. Stačí, ak zaujme k situácii správny postoj, a zrazu všetko pôjde. Odmenou jej bude nielen lepšie zdravie, ale aj lepší pocit zo seba, a znovuobjavenie svojej životnej sily. Máte niekto ale odvahu povedať jej to? 🙂