Keď v poslednom čase rozprávam ľuďom svoj príbeh, tak častokrát sa najmä u starších ľudí stretnem s rovnakou otázkou. Na ktorú ani tak nechcú odpoveď, ako skôr niečo iné. Pretože si neveria, a ja som bol možno prvá osoba za dlhý čas, ktorá im povedala opak. Čo s tým?
Ľudia si vo všeobecnosti neveria. Ani keď sú mladí, a tobôž nie, keď sú už starí. Čím starší, tak tým majú viac skúseností, a preto aj viac dôvodov, prečo majú zostať tam, kde sú. Pritom však nevedia o jednej zásadnej veci. Že sa takýmto rozmýšľaním zabetónovávajú na jednom mieste. A budujú si svoj domček utrpenia. Respektíve, stavajú k nemu už 15. prístavbu.
Skúsenosti sú väčšinou brak
Veľká časť našich skúseností sú brak. Sú to len pravidlá, ktoré sme nazbierali od príchodu na tento svet. A ktorým sme uverili, že to tak naozaj je. Častokrát slepo uverili, keď sme boli ešte deti. Lebo tak sme to videli u rodičov, možno aj u ich rodičov, a preto to tak “určite musí byť”. Až potom raz príde niekto a povie nám opak. Ukáže nám aj inú cestu. A v nás zrazu vzplanie taký ten zvláštny pocit. Že to je ono.
Ten pocit je však častokrát prevalcovaný našimi skúsenosťami. Mozog musí byť stále niečim zamestnaný, a preto, keď mu aj nič nedáme, tak sa zamestná sám. A vytiahne na nás naše staré nahrávky, a pustí ich ako sme si púšťali hitparádu za starých časov. A tie po chvíli uhasia akýkoľvek náznak po pocitoch a po zmene. Veď sme sa už predsa toľkokrát v živote sklamali, toľkokrát to už nevyšlo, tak na čo sa vôbec snažiť? Keď stačí prežiť do ďalšieho dňa, a potom to zopakovať?
Snažiť sa má zmysel. Vždy. Vzdávať sa nemá zmysel. Nikdy. Tak ste prežili počiatočnú fázu svojho života. Až raz niekde nastal zlom. A zrazu platí opak. Nudný, márny, bezo zmyslu. S pocitom, že pri telke či Facebooku to prejde. A ono to naozaj prejde. Na chvíľu. A potom sa to vráti naspäť. A my musíme znova zamestnať svoj mozog alebo ruky, aby to znova prešlo.
Niektoré odpovede bolia
Odpovede na niektoré otázky sú pre nás niekedy tak ťažké, že radšej vyvinieme aj niekoľkoročné úsilie, aby sme na ne nemuseli odpovedať. A pritom stačilo sadnúť si na 5 minút, a odpovedať si. A ušetrenú energiu a čas sme mohli venovať na realizáciu odpovede. A po tých rokoch byť oveľa ďalej, ako naši rovesníci. Vybrali sme si ale útek. Lebo to tak robia všetci. Je to moderné. A všetci chceme byť moderní. Tak teda utekáme. Dnes, zajtra, celý rok, celý život. Míňame energiu, aby sme zostali na mieste. A z pohľadu nezainteresovaného človeka robíme veci, ktoré nedávajú zmysel.
Keď som pred pár mesiacmi hovoril svojej matke, aby išla za svojimi snami, tak sa v nej najprv rozhorelo svetielko nádeje. Chcela byť doktorkou. Neskôr ekonómkou. Chcela cestovať. Chcela mnohé. Okolnosti života ju však “prinútili” konať inak. A tak zostala vo fádnom zamestnaní, pretĺkajúc sa nejak životom. Až som v nej zažal to svetielko. A vytrhol ju z dlhoročnej agónie.
Naše nahrávky
Na to jej však naskočili jej nahrávky. Skúsenosti, hovorili. A po chvíli nádeje nasledovala klasická otázka starého človeka:
Čo ja už len dokážem, taká stará koza?
Začala o sebe pochybovať. Začala si to zdôvodňovať. Začala hľadať cesty, ako to nepôjde. Napriek tomu, že v mladosti robila opak. A aj mňa vždy vychovávala k tomu, ako tie cesty hľadať.
Na tú otázku som jej teda odpovedal. Možno trochu inak, ako čakala, ale predsa. Povedal som jej, že má pred sebou ešte 30 rokov života. A ja som za 30 rokov dokázal oveľa viac, ako ona. S tým, že moja štartovacia čiara bola batoľa. Ona mala viac ako 30-ročný náskok. Takže ak to dokázalo batoľa dotiahnuť za 30 rokov ďalej ako ona, v tej istej dobe, tak to dokáže aj ona. Jedine že by nechcela.
Pravda zabolí
Dosť ju to zaskočilo. Mal som pravdu. Zaťal som do živého. Proti tomu sa nedalo nič namietať. Sama potvrdila, že tam šanca je. Po minúte ticha však naskočili nahrávky naspäť. Nevieš to. Nedokážeš to. Si stará koza. Čo o tom povedia iní? Budeš iba na výsmech. Bude to ťažké. Nemáš na to. Už si predsa skúšala.
Nahrávky som samozrejme nepočul. Videl som jej ich na očiach. Na jednej strane nádej, na druhej sa do nej zakusovala prázdnota. Vnútorný boj neutíchal. A pohľad do prázdna všetko vysvetľoval.
Neverila si. Nikdy si v skutočnosti neverila. Nevyšlo jej príliš mnoho vecí v živote. Nemala moc šťastia. A skúsenosti hovorili opak.
Chrobák v hlave
Tento rozhovor som zakončil takto: “Ty sama rozhoduješ o tom, či sa ti to podarí alebo nie. Máš na to už všetko, čo potrebuješ. Rozhodni sa správne.”.
Nechal som jej chrobáka v hlave. Vo formáte pozitívneho programu. Ktorého sa tak skoro nezbaví. Aby ju časom prinútil konať. Sedieť doma a umárať sa na záhradke nie je život. Je to utrpenie. Domček s 20. prístavbou.
Väčšina starých ľudí však končí inak. Nemajú nikoho, kto by im ukázal smer. Nádej. Cestu. Zostávajú vo svojej malej mučiarni, a bičujú sa svojimi skúsenosťami. Ktoré nemajú nič spoločné s realitou. Iba to, že im niekedy v minulosti uverili, a podľa toho si vytvorili vlastnú realitu. Bezo zmyslu, v sivom priemere. Od 9tej do 5tej.
Domáca úloha
Každý z nich tu však ešte má svoju úlohu. Žijú, a to znamená, že si ešte nedokončili domácu úlohu. Na tému “život”. Majú tu ešte stále nedokončené dielo. Sny, na ktoré nikdy nie je neskoro. Staré túžby, ktoré už desaťročia čakajú na realizáciu. A po odchode do dôchodku, keď je na ne času habadej, to zrazu nejde. Lebo. Skúsenosti, hovorili. A tak radšej zapadnú k televízoru. Alebo idú do záhradky. S boľavými krížami, s reumou, s kŕčovými žilami. Nejak sme prežili, nejak prežijeme aj ďalej.
Tá domáca úloha však na nich stále čaká. A stále je ľahšia a ľahšia. Pretože čaká už iba na nich. A neviditeľné sily života medzičasom zariaďujú to, aby bola ešte ľahšia. Je to ich poslanie, a po naskočení naň sa spustí dominový efekt. Pozitívny dominový efekt. Zrazu nájdu svoj zmysel života. Zrealizujú si svoje pradávne sny. A na smrteľnej posteli nebudú ľutovať, že na to nemali odvahu. Tak, ako to ľutuje 80% ostatných.
Ako to pôjde
Možno sa boja toho dominového efektu. Ktovie. Zmenu máme zvyčajne v hlave nakódovanú ako niečo zlé. A veľkú zmenu tým pádom ako niečo veľmi zlé. Aj keď vieme, že by to bolo dobré. Že po tom dlhé roky podvedome prahneme. Skúsenosti, hovorili.
Preto takýmto ľuďom stačí povedať to, čo som povedal svojej mame. Nech zahodia rozum, pretože ten ich doviedol tam, kde sú teraz. A srdce ich dovedie tam, kam sa majú dostať. Rozhodnutie majú pritom plne vo svojich rukách. A keď do toho pôjdu, tak časom zistia, že to bolo oveľa ľahšie, ako si mysleli. Bez ohľadu, či tí “starci” mali 20 alebo 90. A môžu ísť ostatným príkladom. Odvaha plodí úspech.
Preto, ak niekoho takéhoto stretnete, a ešte nie je v truhle, tak mu povedzte nasledovné. Zmeny na seba možno nedajú dlho čakať:
Ty sama rozhoduješ o tom, či sa ti to podarí alebo nie. Máš na to už všetko, čo potrebuješ. Rozhodni sa správne.